Category
Teraz je naozaj úplne jedno, či tieto slová číta muž alebo žena.
Prečo to robíte? Prečo tvrdíte, že nás milujete takých, akí sme, a keď uplynie čas, začnete si dávať podmienky? Začnete vymenúvať snáď milión vecí, ktoré sa vám na nás nepáčia.
Hej, Drahá, hej, Drahý… Keď ste s nami išli do vzťahu, vedeli ste, akí sme. To, že vám to zrazu vadí, nie je náš problém a už vôbec nie naša chyba…
Čo by bolo keby?
Čo by bolo, keby som ho nestretla? Touto otázkou som sa zaoberala snáď milión krát tak, ako som si na teba asi milión krát spomenula. Nikdy som ťa nedostala úplne z hlavy a nikdy ťa z nej asi úplne nedostanem. Vždy tam budeš, pretože si niečo vo mne zmenil. Zmenil si tú časť mňa, zmenil si to miesto v mojom tele, ktoré bolo schopné akékoľvek hlbokého citu.
Moja drahá vzácna bútľavá vŕba. Viem, aké ťažké a zároveň krásne bremeno nosíš na pleciach… Možno si aj ty tou vyvolenou. Možno si aj ty bútľavou vŕbou. Si človek, ktorý ostatných pozná dokonale. Si tá, ktorá má rada. Tak naozaj rada. Bezpodmienečne. Si niekto, kto za každých okolností pri všetkých stojí. Niekto, kto je tu pre všetkých. Pre rodinu, priateľov, známych. Ty si tá, ktorá je tu vždy pre nich. Ráno, na obed, večer, sedem dní v týždni, po celý rok, po celé roky.
Dnes som na tej opačnej strane, toho všetkého. Toho chaosu, ktorý sme si vytvorili. V ktorom sme sa snažili byť a zostať čo najdlhšie. Zhodila som ružové okuliare, ktoré som sa snažila na svojich očiach udržať až príliš dlho. Konečne som sa odhodlala ich zbaviť.
Dnes už viem, že nemáme byť spolu. Že nepatríme k sebe, aj keď ty tvrdíš svoje…
Kým si mala nádej, že ti napíše, že sa ti ešte niekedy ozve, kým si mala nádej, že na teba nezabudol tak, ako to urobili tí pred ním, bolo pre teba všetko jednoduchšie. Zdalo sa ti, že si ľahšie zvládala všetky útrapy, ktoré sa ti v poslednom období zosypávajú na hlavu presne tak, ako sa sype ťažký mokrý sneh zo striech domov.
No dnes, dnes je všetko inak. Dnes už vieš, že ti viac nenapíše, že už sa viac neozve. Už si na teba nespomenie…
Kedysi som mala kamaráta, dôverníka, podporu v jednej osobe, no existovala medzi nami chémia, o ktorej sme mlčali. Dokonca aj medzi sebou. Priali sme si ostať priateľmi, nechceli sme o to prísť. Našli sme si lásky, o ktoré sme prišli, boli sme zranení, sklamaní, no vždy sme sa podporovali. A tak sme nikdy neostali úplne opustení… Po čase sme si vybudovali dôveru medzi sebou, ktorá je dnes už taká vzácna. No prišiel čas, kedy som sa rozhodla o tohto priateľa dobrovoľne, prísť…
