Category
Aj ty si taká? Aj ty stále veríš ľudom? Stále veríš, že keď ty máš dobrý úmysel, nepraješ nikomu nič zlé, že to chcú aj iní? Aj ty si stále myslíš, že ak ty nezradíš niekoho, nezradí ani on teba? Ach dievča, poviem ti to na rovinu. Si rovnako hlúpa ako ja. Takto svet nefunguje. Možno tak svet niekedy fungoval o niečo viac, no v dnešnej dobe si ľudia závidia asi už aj choroby.
Ešte donedávna som sa zaraďovala k ľuďom, ktorí nasľubovali hory-doly a potom ani hory, ani doly, nedodržali. Nie. Nerobila som to naschvál. Moje úmysly boli čisté ako krištáľ, no často vypálilo všetko úplne inak, než som mojim najbližším, ľuďom v mojom okolí a v konečnom dôsledku i sama sebe, sľúbila…. Naozaj som chcela. Chcela som dodržať všetko a asi aj preto som veľakrát nedodržala vôbec nič. A tak som blúdila v labyrinte sľubov, až sa mi točila hlava, podlamovali kolená a zamotávala som sa do pavučiny, ktorú som sama (na seba) uplietla.
Čo považuješ za najväčšiu chybu vo svojom živote?
Na chybách je najlepšie to, že hoci by sme sa z nich mali poučiť, zopakujeme ich. Vieme, čo bude nasledovať. Ale urobíme to znova. Pretože sme ľudia. Radi veríme, že tentoraz sa čosi zmení, že nás naše rozhodnutie konečne privedie k happy endu. Príliš rýchlo zabúdame na bolesť a slzy, ktoré si takto sami spôsobujeme. Zabúdame na to, že sme sa sami odsúdili prežiť to všetko znova.
Bola to len krátka chvíľa. Bolo to pár obyčajných dní, ktoré sme si navzájom darovali. A už vtedy som vedela, že sa so mnou niečo deje. Že je na tebe niečo iné, niečo, čo môjmu telu dodávalo čosi, čo som predtým nepoznala. Možno nechcela poznať. Vedela som, že si niečo viac, ako len pekné oči. Bolo v tebe niečo silnejšie, čo ma k tebe ťahalo stále bližšie. Čím dlhšie si ma nechal sa na teba dívať, nechal sa dívať do tvojej duše cez tie žiarivé oči, tým rýchlejšie som spoznávala teba takého, aký si… A presne vtedy, som sa navždy zmenila.
Sedela som v jednom podniku, zašitá niekde v kúte za stolom, kde nebolo priveľa ľudí. Nemala som chuť na nejaký blízky kontakt s ľuďmi. Chcela som byť len ja, sama so sebou. Objednala som si dve deci vína a vytiahla krabičku cigariet. V kabelke som zalovila zapaľovač a vytiahla som ten, ktorý mi ho okamžite pripomenul. Toho muža, o ktorom doteraz neviem, či mal prísť do môjho života, alebo nie.
Niekedy mám pocit, že je naozaj pravda, že jediný, komu môžeš veriť, si ty sám a že ťa sklame aj vlastný tieň. Ale potom sa vždy zamyslím a chcem veriť, že ľudia nie sú zlí. A v podstate nie sú. Prichádzajú a odchádzajú z nášho života, ale vlastne je to normálne.. aj keď bolestivé.
Snívame o krásnom príbehu, veľkej láske a nekonečnom priateľstve. A to všetko len pár dní po tom, ako sme niekoho spoznali. Nedávame čas. Čas sebe, čas druhému, ani čas životu. Lebo takéto veci sa nedejú hneď.
