Category
My ženy, nech sme akokoľvek úžasné a silné, často ako častejšie prehliadame pravdu. Nevedome, no veľakrát aj vedome. Čo si budeme klamať, hlavne keď sme zamilované. Keď milujeme tak veľmi, že naša láska je väčšia ako kozmos a silnejšia ako desaťkrát destilovaná vodka.
Často je aj takáto láska neopätovaná. Nevidíme, že chlapec, chlap, ktorému venujeme svoje srdce, celodenné myšlienky a bezsenné noci, nezdieľa tie isté pocity smerom k nám.
Ani neviem prečo, no začala som si prezerať naše staré správy. Myslela som, že som ich už dávno vymazala. No nie, ony tu stále sú. Bavili ma, a tak som šla stále ďalej. Strávila som pri nich asi hodinu, kým som sa dostala tak do polovice. Písali sme si stále, od rána do večera. Bolo ich naozaj veľa. Došla som až na začiatok. Začiatok nášho príbehu. Začal síce úplne inde, no aj tak. Neverila by som, akú majú staré slová moc obnoviť v našom vnútri pocity, ktoré sme si mysleli, že už nikdy nepocítime.
Nebudem si klamať. Áno, preklínala som ťa. Nebolo to raz ani dvakrát a možno ani trikrát. Bolo to veľakrát. Vždy keď si zmizol len tak bez oznámenia. Vždy keď som sa cítila mizerne.
Často som si hovorievala, že neľutujem, že som ťa stretla. Hovorila som to ķaždému naokolo. Lebo veď každé jedno stretnutie a každý jeden človek sú v našom živote kvôli niečomu.
Keď z nášho života odíde niekto, kto pre nás čosi znamenal, som si istá, že najťažšie je zabudnúť. A keď si myslíme, že sme už v poriadku, náhodne započuté slovo alebo letmá spomienka, ktorá sa stratí s mihnutím oka nás hneď presvedčia o opaku.
Moja drahá, viem ako sa cítiš. Viem, že máš pocit, že sa z toho nikdy nedostaneš. Cítiš sa ako v začarovanom kruhu, z ktorého nenachádzaš cestu, hoci sa snažíš. A keď ju konečne nájdeš, stane sa niečo, čo ťa vráti naspäť. A tak bezcieľne blúdiš životom, unavená a tisíc krát sklamaná.
Keď sme sa rozchádzali, sľúbili sme si, že zostaneme v kontakte. Že si budeme písať. Že budeš ku mne, k nám chodiť aj naďalej, ako za čias, keď sme tvorili pár. Že budeš sledovať život nášho čierneho štvornohého „dievčatka“ a podieľať sa na ňom. Povedali sme si, že budeme niečo ako brat a sestra. Páčila sa mi tá predstava. Predstava, že budeme výnimoční, lebo nebudeme patriť k tým, ktorí si po rozchode nedokážu prísť na meno a veľakrát ich kontakt nezachránia ani spoločné deti.
Niekedy sa samy v sebe nevyznáme a všetko, čo potrebujeme, je čas. Okolo seba vidíme šťastné páry a vzťahy a nám to dáva pocit, že by sme jeden mali mať práve aj my. Nevieme, čo presne chceme a sme zmätené. Je ten vzťah to, čo chceme a je tá osoba tou, ktorú skutočne ľúbime? Je to len vypĺňanie času, lebo teraz je fajn niekoho mať? Alebo je to len zúfalé volanie o pomoc a o záujem zo strany iných?
