Category
Občas si prajem vrátiť čas. Niekde, kde som bola šťastná a všetko si užívala naplno. Teraz si ho prajem vrátiť presne tam, kde som ešte nebola unavená čakaním na teba. Boli dni, kedy som si predstavovala, ako zaklopeš na moje dvere a ja ti skočím okolo krku. Pamätám si, že v tej dobe som bežala k dverám ako prvá, a pritom som ani nevedela, kto za nimi je. Proste som dúfala, že to budeš ty. Nebol si… Ani raz…
„Chcem byť sám…“ Tri slová, ktoré mi od základov zmenili život. Tri hlúpe slová… Vieš, keď si ich premietam v hlave, tak ani neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Som zmätená. Zničená. Ten pocit je taký silný, až si nie som istá, či ma pomaly nepripravuje o zdravý rozum. Zo začiatku som si myslela, že si robíš srandu. Že je to vtip alebo nejaké momentálne zatemnenie mysle. Ale nebolo.
Odmlčal si sa a mne tie slová začali dochádzať. Keď som si líhala sama do postele.
589 deň bez teba. Druhý rok života, ktorý som získala, keď si odišiel. Života, v ktorom sa z nás stali náhodní okoloidúci. Druhý rok života, do ktorého už nepatríš. Pár mesiacov dozadu som sa konečne odhodlala zavrieť za tebou bránu, postaviť múr a prestať sa tváriť, že sa jedného dňa vrátiš. Mal si dosť času, aby si sa vrátil. Príliš veľa času, ktorý som ti obetovala. Príliš dlho som sa nedokázala pohnúť z miesta.
Niekedy v živote dostaneme šancu v nesprávnom čase. A musí prejsť dlhá doba, kým pochopíme ako sme túto šancu mali využiť. Vraví sa, že veľké lásky sa menia na nenávisť a tie menšie na priateľstvo. Veľa krát okolo seba akoby nič prechádzajú ľudia, ktorí majú spoločné spomienky, ale okrem toho ich nič nespája. Možno práve k tomu spejeme. Ale vždy, keď sa stretneme viem, že v myšlienkach zablúdime k príbehu, ku krátkej kapitole, na ktorú nikdy nezabudneme.
Viem, aké to je, zlatko, žiť vo svete, ktorý ti pripadá ako psychiatrické oddelenie, kde sa liečia tie najvážnejšie prípady. Viem, aké to je, keď nevieš, kto je na tom horšie. On – „na hlavu“ postavený svet, alebo ty – zmätená žena, ktorá si aj napriek nepriazni osudu snaží plniť svoje sny a túžby a hľadá si aspoň malý kúsok miesta pre seba. Pod slnkom. Oázu kľudu a pokoja. Miesto, kde z teba opadnú všetky krivdy, bôle a starosti.
Som. Som žena. A som hrdá, že ňou som. Na všetko, čo nás ŽENAMI robí. Som vďačná, za každú malú možnosť ukázať ženskosť. Na to, ako sa dokážeme meniť. Na to, ako dokážeme ukázať, akými naozaj sme, čo i len tričkom, ktoré dáme na seba. Tým, ako ho dokážeme dať na seba. Som hrdá na to, ako sa nebojíme tej zmeny, ako sme prestali byť utlačované a stláčané vzad … občas mužmi, nastavením sveta, všetkého.
