Category
Život niekedy bok po boku kráča s časmi, obdobiami, kedy bez ohľadu na to, že je nám to viac ako proti srsti, musíme kráčať po ceste, po ktorej sme nielenže kráčať nechceli, ale ani vo sne by nám nenapadlo, že po takej krutej a náročnej ceste raz budeme musieť ísť… Musíme kráčať po ceste plnej výmoľov, nástrah, nepríjemných prekvapení a utrpenia. Je to cesta, ktorá nie je prežiarená slnečnými lúčmi.
Hovorí sa, že za každým úspešným mužom stojí žena a že za každou úspešnou ženou stojí ona sama. Neviem prečo, ale zdá sa mi, že na tom nejaká pravda bude… Jednoducho si myslím, že žena – a hlavne tá zlomená, ktorej bolo ublížené, je oveľa silnejšia ako ktorýkoľvek chlap. A nehovorím to preto, že som žena… Áno, žena je silná, lenže to neznamená, že zvládne všetko. To neznamená, že ju nikdy nestratíš. Stratíš.
Chcela by som na teba myslieť s úsmevom na tvári a na všetko zlé zabudnúť. Chcela by som, aby som mohla hovoriť všade naokolo, aká som bola vďaka tebe šťastná. Ako rada na teba spomínam a ako rada ťa len tak stretnem na ulici, a pritom nemusím prejsť na druhú stranu chodníka… Chcela by som hovoriť, aký si bol skvelý chlap a ako mi budeš chýbať.
No, klamala by som. Pretože ty vieš, že mi chýbať nebudeš.
Občas by sme si mali vypočuť príbehy starších, a občas i tých mladších, aby sme naozaj porozumeli životu…
Prezerala som si staré fotky. Ale veľmi staré, ešte čierno-biele. So starkou sme sa na nich bavili a ja som videla, aká je šťastná, že si môže s niekým zaspomínať na ten svoj život… Iný život, aký žijeme teraz my. Lepší? Tak nedokonalé fotky, bez farby, akoby bez emócie a pritom vyžarovali oveľa viac ako tie, ktoré vidíme denne na internete.
,,Musíš zabudnúť.” hovoria. Ale najsmutnejšie je, že zabúdať na zlé veci nás nikto nenaučí. Vraví sa však, že sa musíme naučiť zabúdať, ak chceme byť znova šťastní. Lenže, dá sa to? Zabudnúť? A ako dlho trvá, kým zabudneme? Kým sme znova schopní dívať sa na svet pozitívne? Kým dokážeme prijať realitu? Žena vraj zabúda na lásku tak dlho, ako trvala. Ale myslím, že to nie je pravda. Nezáleží na počte krásnych chvíľ, ale na ich intenzite. Na intenzite nášho citu.
Prišla si domov. Vlastne nie. Ten byt, ktorý je prázdny a studený, nemožno nazývať domovom. Je len priestorom, kde prespávaš a čakáš na ráno. Na lepšie ráno. Vyzliekaš si šaty, ktoré ti tak pekne zvýrazňovali boky a ktorých farba prehlbovala iskru v tvojich očiach. Dnes nie je čo prehlbovať. Pretože sa už na teba nepozerá. Nepozerá sa na to, ako sa obliekaš. Už sa nepozerá. Už ti nepomáha zapnúť zips na šatách. Už ťa nevyzlieka…
