Category
Poznali sme sa 11 rokov. Vedeli sme toho o sebe veľa a mali sme toho dosť spoločného. Asi najviac nás spájala jedna vec. Obe sme verili. Verili sme do poslednej chvíle. Ešte aj chvíľu potom. Obe sme ľúbili, milovali sme chlapov, o ktorých sme vedeli, že sa ženy v ich životoch menili často. Obe sme však roky verili, že práve my budeme tým míľnikom v živote niekoho, kto nepozná pravý význam slova láska. My dve sme ho poznali. Až príliš dobre.
Chystáš sa jej znova ublížiť, pretože vieš, že ti odpustí tak, ako to vždy urobila doteraz? Veď predsa jedno klamstvo navyše ti ešte odpustí? Dovoľ, aby som ťa vyviedla z omylu…
Neubližuješ totiž jej, ale jej srdcu. Ona sa bude chvíľu hnevať a potom ti odpustí, lenže jej srdce na ďalšiu ranu nezabudne. A možno sa ona na teba bude znova usmievať, akoby sa nič nestalo, ale jej srdce bude ešte vždy krvácať za tvoje ďalšie klamstvo.
Máme všetko. Aspoň sa tak tvárime. Máme dlhodobý vzťah, ktorý vyzerá na oko úplne perspektívne. Nezaspávame samy, nezobúdzame sa samy, niekto sa po nás po práci zastaví, niekto nás pozve do kina, niekto uvarí večeru. Vyzerá to, že sme úplne spokojné, vyrovnané a vlastne máme všetko, čo by sme od života mohli chcieť. Ale niečo nás máta. Niečo nás nenechá v noci zaspať alebo nás to spať nenechá vôbec. Láska.
Sedela v aute vedľa svojho milovaného muža, ktorý bol práve teraz neobvykle ticho. V ruke horká káva a z okna bolo jasne vidieť len hustý dážď, ktorý zdržiaval cestu. Na chvíľku prestala rozmýšľať nad časom a priestorom a vypla fungovanie mozgu. Prišiel na ňu ten nepríjemný pocit, že niečo nefunguje ako má. Možno to bolo tým počasím, možno to bolo životom. Na chvíľku sa ocitla v hlbokých myšlienkach svojej hlavy, fantázie, snoch, túžbach, vo svojich “keby…”
V noci, ako obvykle, som si prechádzala staré poznámky, ktoré som si zapisovala, keď som už nevedela ako ďalej. Našla som tam niečo, na čo by som bola skoro aj zabudla. Po prečítaní som nemala nijako deprimujúci pocit, skôr som pocítila úľavu. Úľavu, že už je všetko inak.
Je to už tak dlhá doba, čo sme od seba. Nesmierne dlhá doba nato, aby spomienka na teba bola len jednou z mnohých – nepodstatných.
Napriek ranám a bolesti kráčam ďalej. Pretože je to lepšie, než stáť na mieste. Kráčam ďalej sama, čo najďalej od iných. Kráčam vpred, nepozerám sa späť. Nehľadám v mojej minulosti dôvod mojich budúcich neúspechov. Lebo v živote sa ti raz darí a potom zasa nie. Taký je život. Vždy taký bol. A bohužiaľ, nezmení sa len preto, že teba to ničí. Ale neboj sa, pretože všetky prekážky budeš mať silu prekonať. Možno spadneš, ale vstaneš silnejšia. A niekedy ten pád stojí za to.
