Category
Učím sa čakať. Ide mi to ťažko. Miestami veľmi pomaly. Ešte stále mi v rôznych okamihoch vybehnú slzy. Niekedy neviem pochopiť ani sama seba. Snažím sa byť šťastná sama so sebou. Chcem sa naučiť to, čo ostatní stále tvrdia. Na dobré sa vraj čaká…
Niekedy ma prepadne strach. Dosť veľký. Možno budem navždy sama. Možno nebudem nikdy šťastná.
Konečne sa vrátila domov a zabuchla za sebou dvere svojho bytu. Bol to ťažký deň a nevedela sa dočkať horúcej kávy. Odhodila kabelku na najbližšiu stoličku a cestou do kuchyne premýšľala nad dnešnými udalosťami.
Kým si zaliala kávu, v očiach mala slzy. Vybrala zo skrine obyčajné tepláky a tričko – oblečenie, v ktorom sa doma cítila najlepšie. Pohľad jej padol na rozčítanú knihu ležiacu na stolíku pri posteli. Pri spomienke na napínavý dej sa musela usmiať. Vtedy sa rozhodla. Dnes nebude plakať…
Veď to poznáš. Prídeš do veku, kedy sa začneš zaujímať „o to“ pohlavie, s ktorým si sa v detstve doťahovala a nenávidela. Hovorila si si, že ty nikdy chlapca nechceš, hnusili sa ti. Veď prečo by si chcela byť s niekým, kto ti vkuse ťahá vrkoče a berie pastelky? No jedného dňa dospeješ a začneš sa „o to“ pohlavie, ktoré si predtým neznášala, zaujímať. Zrazu sa ti začne páčiť ten hnedovlasý malý chlapec s veľkými modrými očami. S kamoškami začneš preberať každý pohľad, ktorý ste na seba hodili. Hovoríte si o každom chlapcovi, ktorý ti napísal a ktorý ťa zavolal von.
Fráza staršia ako ja sama, ale čo si budeme klamať, je to obrovská pravda. Tak ľahko sa hovorí “odpusť, zabudni a choď ďalej” – ale o to ťažšie sa v skutočnosti odpúšťa…
Toľko prebdených noci, toľko sĺz a toľko otázok, na ktoré si hľadala odpovede, ale nikdy si ich nedostala – a možno nikdy nedostaneš. A potom príde niekto a povie ti, že máš jednoducho ísť ďalej a zabudnúť. Nechať to všetko na smiešnu karmu, lebo však ona to vyrieši. Jediné, po čom ale túžiš, je vrátiť každému každú jednu ranu, ktorú ti dal, aby si mala pocit, že spravodlivosť existuje.
Odpusť mi to, prosím . . . neopúšťaj ma, láska. Nemôžem byť bez teba. Nemôžem žiť bez teba.
Povedal zajakávajúc sa zo strachu a sĺz, ktoré mu zaplavili celú tvár. Bežal za tebou, no ty si sa neotočila, nezastavila, nereagovala. Počula si, ako kričí tvoje meno a tebe práve vtedy praskalo srdce, ktoré on kedysi zachránil. Prosil, prosil a prosil. Vraj nechcel, vraj nerozmýšľal, vraj ťa miluje a vraj sa polepší. Presne tak, ako to hovoril minule a vlastne dnes ťa miluje ešte viac a asi preto tu dnes prosí o odpustenie.
Odišiel si rýchlejšie, ako si prišiel. Vstúpil si do môjho života zo zvedavosti a pre to, že si si chcel užiť. Nezaujímalo ťa, čo chcem ja, ako to cítim. Vždy si sa orientoval iba sám na seba. Na svoj komfort, svoju hru, svoje uspokojenie. Gratulujem si k tomu, že už nie si súčasť môjho života. Je to to najlepšie, čo sa mi doteraz prihodilo.
Niekedy rozmýšľam, či to mohla byť z tvojej strany láska. Niekedy rozmýšľam, že ak by sme sa stretli v inom čase, či by nám to vôbec pomohlo a či to celé mohlo byť úplne inak.
