Kategória
Som dievča, ktoré cíti. Ale myslím to doslova. Cítim. Keď milujem, tak milujem hlboko a každou bunkou tela. Keď mi ublížia, tak srdcervúco plačem. Keď som šťastná, zoberte mi peňaženku, pretože som schopná vykúpiť potraviny a rozdať to všetko bezdomovcom. Nenávidím nedorozumenia a nevypovedané veci. Smejem sa nahlas, cítim všetko a milujem šialene.
Proste som úprimná a na nič sa nehrám. Neklamem sama sebe a neodmietam to, kým v skutočnosti som.
Človek by čakal, že tak, ako sa postupne evolúcia a všetko s ňou spojené – či už ide o techniku, medicínu alebo čokoľvek iné – vyvíja vpred, mali by ísť vpred aj vzťahy. Ak sa nad tým však zamyslím, mám pocit, že namiesto posunu vpred sme zaradili poriadnu ,,spiatočku”.
V minulosti – povedzme, že pred 40-50 rokmi späť – niečo ako ,,vzťah s výhodami” nebol braný tak normálne ako dnes. Ak sa dvaja ľudia stretávali, rozumeli si v živote, či už každodennom alebo intímnom, bolo bežné, že sa vzali.
Niekedy zabúdam, aké ťažké je žiť v nedokonalom a nefungujúcom vzťahu. Čas ma naučil hrozne veľa vecí a jednou z nich je práve schopnosť vypúšťať z mozgovej kapacity myšlienky, ktoré ti bránia v rozvoji. Ale kedysi som to vedela. Vedela som presne, čo je to zobúdzať sa vedľa niekoho, kto vám nevie alebo nechce dať všetko.
Koho myslenie a činy vás namiesto potešenia urážajú. Koho správanie vás vytáča do nepríčetna. Koho pohľad vás pichá pod rebrá a tlačí k zemi. Vedela som, že to, čo žijem, nie je ten život, ktorý som si predstavovala.
Zaujímalo by ma, či si na mňa niekedy v budúcnosti spomenieš. Ak sa tak stane, dala by som všetko za to, aby som bola v tom čase nablízku. Chcela by som vidieť tvoju reakciu pri spomienkach na mňa. Nebojím sa, že by si mal kvôli mne zlý pocit a zlú mienku. Viem a verím v to, že by si sa kútikom úst nepatrne pousmial. Ani jeden z nás nemá totiž dôvod hnevať sa na toho druhého.
Vieš, je toľko veľa vecí, ktoré by som ti nesmierne rada povedala či naznačila.
Out of sight, out of mind. They say.
Pomaly som si sadla na nie príliš pohodlnú stoličku na balkóne. Milujem balkóny, hlavne tie, ktoré sú extrémne vysoko. Bol to 66. deň. Napriek večným poverám o tom, aké je toto číslo nebezpečné a nesympatiám ľudí k nemu, mne sa celkom páčilo. Konečne sa všetko dostalo do normálu a ja som si začala zvykať na toto miesto alebo ľudí, ktorými som sa obklopovala. Bavila ma ich kultúra, bavil ma ich zmysel pre humor. Bavila ma táto krajina.
To pojašené dievča. Vtedy, tam, pred rokmi. Ja. Tá, ktorá miluje smiech a život. Tá neskrotná a nespútaná. Tá, ktorá ide vždy za vlastnou hlavou. A tá, ktorá vtedy tam neverila na lásku. Neverila som, že naozaj existuje a nechcela som si pripustiť, že také niečo stretne aj mňa. Potom si tam bol ty. Ten, ktorého mi asi poslal sám život, aby zmenil môj pohľad na svet. Ty, ktorý si musel zmiznúť nato, aby som si uvedomila, akú hodnotu to celé má.
