Kategória
Všetci v jej okolí sú zamilovaní. Niektorí sa trápia, iní sú šťastne zamilovaní. Láska je súčasťou ich života natoľko, že už zabudli na jej skutočnú hodnotu. Zamieňajú si lásku s priateľstvom či s fyzickou príťažlivosťou. Vzťahy vytvárajú ľudia, ktorí sa ani poriadne nepoznajú, a keď sa spoznajú, zistia, že k sebe nič necítia.
Takí sú ľudia všade okolo.
A potom je tu ona.
Pozeral na teba, ako na tú najlepšiu vec v živote. Ako na to, o čom vždy sníval a niekedy v noci nedokázal vďaka myšlienke na teba zaspať. Jeho dotyky boli ozajstné ako to, čo hovoril. To, ako ťa miluje, to ako potrebuje teba a žiadnu inú.
Vždy si vedela, že ho miluješ tiež. Nie preto, že by si mala motýle v podbrušku zakaždým, keď si ho videla. No cítila si sa pri ňom taká krehká a slabá, ako pri nikom inom.
Občas, keď tak kráčam po ulici a sledujem ľudí alebo keď sa zamyslím nad správaním ľudí okolo mňa, mám pocit,že som sa narodila do nesprávneho sveta. Že sem nepatrím. Mám pocit, že sa pomaly a potichu z tohto sveta vytráca úprimnosť a láska. A je mi z toho smutno.
Mám pocit, že som pre tento svet príliš… Ja totiž stále verím v lásku, v takú tú ozajstnú, ktorá nechce meniť ani vlastniť a ktorá príde len tak, keď ju najmenej čakáš.
Prvýkrát som sa zamilovala do očí. Mal ich výrazné, modré a niečo mi hovorili. Vtedy som ešte nechápala čo. Iba ma priťahovali. Zaspávala som s myšlienkou na ne. V noci som sa strhávala zo spánku, pretože som tie oči videla, aj keď on pri mne reálne nebol. Postupom času som z nich vedela vyčítať všetko. Obrovskú túžbu po mojom tele, ale aj sklamanie, ktoré bolo neskôr na dennom poriadku. Dnes keď ich vidím, ešte stále mi stisne hrdlo a zachveje sa mi žalúdok. Ale už som odolná. Snažím sa byť.
Sedíš v tichu svojej izby, s hlavou v dlaniach a slzami v očiach. Dovolíš depresií, aby ťa objala a pohltila do svojej temnoty tak ako už toľko krát pred tým. Cítiš beznádej, zúfalstvo, hnev. A ešte niečo. Vinu. Je to pocit, ktorý už poznáš veľmi dobre. Aj keď všetky ostatné pocity na chvíľku odznejú, pocit viny ostane a ničí tvoju dušu.
A tak všetky veci, ktoré si preňho urobila, ktoré si urobila z lásky, teraz nazývaš chybami a po tisíci krát ich oplačeš.
Možno práve teraz sedíš na studenej dlážke, opretá o studenú stenu a z tvojho života sála taký istý chlad. Možno práve teraz nehybne ležíš na posteli, máš zatiahnuté žalúzie a máš chuť pozerať len do prázdna. Nie pred seba, nie za seba, nie vedľa seba. Pretože už nevládzeš. Nevládzeš sa obzerať späť a rozmýšľať nad tým, čo sa stalo. Nevládzeš sa pozerať dopredu, pretože máš strach z toho, čo tam na teba čaká. Nevládzeš sa pozrieť vedľa seba, pretože tam nikoho nevidíš…
