Kategória
Vieš, ja vlastne ani neviem, kedy sa to stalo… Kedy nastal ten moment, že som sa zaľúbila, zamilovala. Prvýkrát v živote tak naozaj, že to nie je len pobláznenie z toho, že máš tehličky a modré oči. Nemáš. A ani nemusíš…
Možno sa to stalo vtedy pred rokmi, keď sme sa rozprávali o ničom až do rána. Možno vtedy, keď som ťa poslala preč, ale potom som zistila, že už to bez teba nejde.
Nikdy to nebolo o tom nespadnúť, ani o tom myslieť si, že sme nezastaviteľné. Pretože niekedy aj my len stojíme a rozmýšľame, kedy sa tá chuť, radosť a chcenie vráti späť k nám. Nikdy to nebolo o tom, že by nám bolo všetko jasné. To teda nebolo a je to skurvený pocit. Nevieš, čo s tebou je.
Možno si na konci a už viac v tebe nie je. Démoni zapĺňajú tvoju myseľ. Vtedy keď sa ti všetká fantázia vytratí, alebo stratíš chuť ísť ďalej, za tým, o čom snívaš snáď celý život.
A tak tu sedím, opäť sama. Znova mám v kúpeľni len jednu zubnú kefku, na posteli len jeden paplón a v skrini prázdne miesto, ktoré malo byť zaplnené tvojimi vecami a tvojou vôňou. Znova robím raňajky len pre jedného. Znova zalievam len jednu kávu. Na chvíľu ma zamrazí, lebo z rádia zaznie pieseň, pri ktorej som si pred tým pomyslela, že by to mohlo klapať. Že som len zvláštna a musím sa viac prispôsobiť tomu, aký si.
My, ženy, robíme vo vzťahoch strašne veľkú chybu. Púšťame do svojho života každého milo sa usmievajúceho muža. Netriedime. Nesortujeme. Nenechávame si čas byť samy sebou. Pustíme každého, kto sa čo i len z časti dotkne nášho vnútra. Každého, čo i len jemne pohladí našu dušu. Každého, čo i len malou štrbinou nazrie do nášho srdca. Nedávame priestor svojmu ja. Nedávame mu možnosti. Možnosti ukázať svetu, aké silné sme bez iných osôb. Ako dokážeme vynaložiť svoj vlastný čas samé pre seba. Aké schopné myšlienky nám kolujú hlavou. Nedávame priestor samým sebe.
Je to už pár mesiacov, čo sme sa videli naposledy. Dnes mi je ľúto, že keď začuješ moje meno, spomenieš si na moje slzy. Lebo slzy boli tým, čo som ti ukazovala v našom poslednom spoločnom čase oveľa častejšie ako úsmev. Možno som mala byť menej hysterická a nebrať ťa tak vážne.
Mrzia ma všetky moje slzy, ktoré si videl, pretože ti ukázali, aká som slabá. Ale ešte viac ma mrzia tie, ktoré si nevidel a nikdy ich neuvidíš. Tie mi ukázali, ako dlho dokážem byť silná.
Vyrásť by malo znamenať, že sa naučíme aj to, ako prijímať koniec. Koniec v práci, koniec v priateľstve, koniec vo vzťahu, koniec v živote. Mnohokrát si to nechceme priznať. Nechceme vysloviť, že niečo už nefunguje, že nás to nebaví, nenapĺňa, ale naopak ťaží. Znie to veľmi smutne. Je prirodzené, že v takýchto životných situáciách máme slzy v očiach, guču v hrdle, roztrasený hlas a nechuť ku všetkému, čo nás obklopuje. Koniec však nemusí byť definitívny. Môže pre nás znamenať, že sa nám otvárajú nové dvere, ktoré prinášajú príležitosti a výzvy.
