Kategória
Pamätáš, aké to bolo na začiatku? Triasol sa nám hlas, srdce bilo ako šialené a my sme sa cítili ako superhrdinovia. Plní sily všetko zdolať, plní nádejí na lepší zajtrajšok. Plní očakávaní. Posilnení adrenalínom. Svet bol nádherný a my sme boli zamilovaní… do seba, do života.
Všetko bolo krajšie a jednoduchšie.
Láska nám dávala krídla.
Láska nikdy nezmizne. Môže nám dávať prestávky, môže na nás zabudnúť na niekoľko mesiacov alebo rokov, ale vždy sa vráti. Vráti sa vtedy, keď sme pripravení a v momente, keď príde, našu hlavu opustí myšlienka, že láska ľudí ničí.
Musíš jej dať šancu a ona si ťa nájde. Vráti sa späť, keď prestaneš žiť zo sĺz, z drámy, z bolesti a výčitiek. Vráti sa späť, keď dovolíš, aby sa tvoje zlomené srdce začalo liečiť.
Keď čakáš na niečo/niekoho príliš dlho a potom to dostaneš, tak sa tomu nedokážeš tešiť…dlho som si myslela, že táto veta je postavená na hlavu. Veď keď dostanem, čo chcem, musím skákať meter 20 od šťastia…alebo?
Vieš je to tak. Čakáš na niekoho. Nie do slova. Žiješ každodenným životom, smeješ sa, cestuješ, spoznávaš ľudí…ale to miesto, ktoré zostalo prázdne po ňom, tam stále je…stále prázdne, lebo tam nikoho iného nechceš vpustiť.
Mesiac si ticho a potom napíšeš. Čakáš odo mňa odpoveď do dvoch minút. Ak ti neodpisujem, čuduješ sa, čo sa to so mnou deje. Ja sa čudujem, čo sa deje v tvojej hlave. Prečo si myslíš, že som v pohode? Prečo si myslíš, že ja zabúdam rovnako rýchlo ako ty?
Ak ma stretneš, žiadaš odo mňa, aby som sa usmievala. Aby som sa tvárila, že mi na tebe a na nás nikdy nezáležalo. Chceš, aby som sa tvárila, že sme starí kamaráti. Nie sme. Nikdy sme neboli. A nikdy nebudeme.
Dnes nepíšem článok o rozbitom srdci a osamelosti, pretože som presvedčená, že byť osamelý a sám neznamená vždy to isté.
Žena, o ktorej som sa rozhodla niečo napísať, je práve teraz sama, pretože má svoje plány a ciele. No ani z ďaleka nie je osamelá. Má okolo seba ľudí, ktorí jej každý deň dávajú najavo, že je milovaná.
No a čo, ako toto, nás vie povzbudiť ešte viac?
Ako ďalej? To je otázka, ktorú si kladiem každé ráno. Klamala by som, ak by som povedala, že si ju kladiem len ráno, pretože si ju kladiem aj každý večer pred tým, než zaspím. Niekedy sa pýtam, čo som spravila zle, inokedy pre zmenu to, čo mám spraviť, aby som bola opäť šťastná. Sú dni, kedy som presvedčená o tom, že šťastná naozaj som, no nie je to tak. Presviedčam nie len svoje okolie, ale aj samú seba. Viem však, že by k môjmu šťastiu stačilo naozaj málo. Keď sa však nad tým zamyslím, začínam pochybovať o tom, že je to skutočne málo…
