Category
Sedíš v tichu svojej izby, s hlavou v dlaniach a slzami v očiach. Dovolíš depresií, aby ťa objala a pohltila do svojej temnoty tak ako už toľko krát pred tým. Cítiš beznádej, zúfalstvo, hnev. A ešte niečo. Vinu. Je to pocit, ktorý už poznáš veľmi dobre. Aj keď všetky ostatné pocity na chvíľku odznejú, pocit viny ostane a ničí tvoju dušu.
A tak všetky veci, ktoré si preňho urobila, ktoré si urobila z lásky, teraz nazývaš chybami a po tisíci krát ich oplačeš.
Možno práve teraz sedíš na studenej dlážke, opretá o studenú stenu a z tvojho života sála taký istý chlad. Možno práve teraz nehybne ležíš na posteli, máš zatiahnuté žalúzie a máš chuť pozerať len do prázdna. Nie pred seba, nie za seba, nie vedľa seba. Pretože už nevládzeš. Nevládzeš sa obzerať späť a rozmýšľať nad tým, čo sa stalo. Nevládzeš sa pozerať dopredu, pretože máš strach z toho, čo tam na teba čaká. Nevládzeš sa pozrieť vedľa seba, pretože tam nikoho nevidíš…
Vieš, ja vlastne ani neviem, kedy sa to stalo… Kedy nastal ten moment, že som sa zaľúbila, zamilovala. Prvýkrát v živote tak naozaj, že to nie je len pobláznenie z toho, že máš tehličky a modré oči. Nemáš. A ani nemusíš…
Možno sa to stalo vtedy pred rokmi, keď sme sa rozprávali o ničom až do rána. Možno vtedy, keď som ťa poslala preč, ale potom som zistila, že už to bez teba nejde.
Nikdy to nebolo o tom nespadnúť, ani o tom myslieť si, že sme nezastaviteľné. Pretože niekedy aj my len stojíme a rozmýšľame, kedy sa tá chuť, radosť a chcenie vráti späť k nám. Nikdy to nebolo o tom, že by nám bolo všetko jasné. To teda nebolo a je to skurvený pocit. Nevieš, čo s tebou je.
Možno si na konci a už viac v tebe nie je. Démoni zapĺňajú tvoju myseľ. Vtedy keď sa ti všetká fantázia vytratí, alebo stratíš chuť ísť ďalej, za tým, o čom snívaš snáď celý život.
A tak tu sedím, opäť sama. Znova mám v kúpeľni len jednu zubnú kefku, na posteli len jeden paplón a v skrini prázdne miesto, ktoré malo byť zaplnené tvojimi vecami a tvojou vôňou. Znova robím raňajky len pre jedného. Znova zalievam len jednu kávu. Na chvíľu ma zamrazí, lebo z rádia zaznie pieseň, pri ktorej som si pred tým pomyslela, že by to mohlo klapať. Že som len zvláštna a musím sa viac prispôsobiť tomu, aký si.
My, ženy, robíme vo vzťahoch strašne veľkú chybu. Púšťame do svojho života každého milo sa usmievajúceho muža. Netriedime. Nesortujeme. Nenechávame si čas byť samy sebou. Pustíme každého, kto sa čo i len z časti dotkne nášho vnútra. Každého, čo i len jemne pohladí našu dušu. Každého, čo i len malou štrbinou nazrie do nášho srdca. Nedávame priestor svojmu ja. Nedávame mu možnosti. Možnosti ukázať svetu, aké silné sme bez iných osôb. Ako dokážeme vynaložiť svoj vlastný čas samé pre seba. Aké schopné myšlienky nám kolujú hlavou. Nedávame priestor samým sebe.
