Category
Dnes nepíšem článok o rozbitom srdci a osamelosti, pretože som presvedčená, že byť osamelý a sám neznamená vždy to isté.
Žena, o ktorej som sa rozhodla niečo napísať, je práve teraz sama, pretože má svoje plány a ciele. No ani z ďaleka nie je osamelá. Má okolo seba ľudí, ktorí jej každý deň dávajú najavo, že je milovaná.
No a čo, ako toto, nás vie povzbudiť ešte viac?
Ako ďalej? To je otázka, ktorú si kladiem každé ráno. Klamala by som, ak by som povedala, že si ju kladiem len ráno, pretože si ju kladiem aj každý večer pred tým, než zaspím. Niekedy sa pýtam, čo som spravila zle, inokedy pre zmenu to, čo mám spraviť, aby som bola opäť šťastná. Sú dni, kedy som presvedčená o tom, že šťastná naozaj som, no nie je to tak. Presviedčam nielen svoje okolie, ale aj samu seba. Viem však, že by k môjmu šťastiu stačilo naozaj málo. Keď sa však nad tým zamyslím, začínam pochybovať o tom, že je to skutočne málo…
Tento článok nie je o tom, že chcem dlhšie vlasy, plnšie pery a pružnejšie prsia. Nechcem ani menšie brucho, okrúhlejší zadok a stehná bez pomarančovej kože.
Žena, akou by som chcela byť, je sebavedomá, plná chuti, sily a odhodlania. Nebojí sa zajtrajšku. Nebojí sa toho, že jej plány na víkend sa zmenia, pretože sa zmení počasie. Žena, akou by som chcela byť, si je vedomá svojej ceny a nikdy sa nezapredá. Nezapredá sa za lásku, šťastie ani za klamstvá o lepšej a krajšej budúcnosti.
Sedela som sama uprostred noci na lavičke v parku. Fúkal studený vietor a mne začínalo byť chladno. Nič také, ako to býva v tých romantických trhákoch, sa nekonalo – žiadne také, že vás niekto objíme, prehodí cez vás svoju bundu a vy sa spokojne v teple usmievate ďalej. Nebol vedľa mňa nikto taký úžasný. Nebol vedľa mňa totiž nikto.
Vytiahla som si cigaretu a horko-ťažko som bojovala s vetrom o malú iskričku zo zapaľovača.
Ja viem. Nikdy by ťa nenapadlo, že tento deň raz príde. Veď ste boli takí šťastní! Takí zamilovaní! A ty si verila, že vás nikdy nič nerozdelí. Verila si slovu – navždy.
No postupom času v tebe začala dýchať istota, že by bolo lepšie, keby odišiel. Je to len myšlienka, ktorú ihneď zapudíš a nahradíš tým, že ty ho predsa nikdy neopustíš. Lenže táto myšlienka je čoraz neodbytnejšia a naliehavejšia. Ubližuje ti.
Vieš, ľudia ti budú hovoriť aby si nehľadal/a šťastie tam, kde si ho už raz stratil/a…že vraj ho tam už nenájdeš.
Nikto ti však nepovie, čo máš robiť v prípade, keď darmo hľadáš to šťastie všade inde, ale nenachádzaš ho..
Alebo ho možno ani nechceš inde nájsť ...
A tak sa vraciaš presne tam, kde si ho už stratila….veď výnimka potvrdzuje pravidlo.. ja pravidlá vlastne ani nemusím.
