Category
Hovorí sa, že ak žena niečo cíti, určite to nie je bezdôvodne. Vždy som z nás mala taký nejaký divný pocit, dnes už viem prečo. Vždy som myslela, že si udržím zdravý rozum aj pri tebe. Nevyšlo to.
No, nenechaj sa oklamať. Noci, kedy som trávila premýšľaním,
prečo to je tak,
ako to je dnes,
Celý život niečo hľadáme. Hľadáme dokonalé šaty v obchode, ideálne, keby mali k nim aj topánky. Hľadáme dokonalý stôl pre šesť osôb, ideálne, aby nezaberal veľa miesta v kuchyni. Hľadáme dokonalé vianočné ozdoby, ideálne, aby ladili s obývacou izbou. Hľadáme dokonalý dom s dokonalou záhradou a ideálne s dokonalým výhľadom na more. Hľadáme dokonalú priateľku, dokonalého muža. Čo však robí naše hľadanie takým náročným?
Pamätáš na to dievča, ktoré sa celé dni usmievalo, malo tak zdravo na háku a bolo jednoducho šťastné?
Keď sa teraz pozeráš do zrkadla, nenachádzaš skoro ani kúsok z nej. Zmizli aj tie tvoje povestné iskričky z očí a nahradil ich smutný pohľad….
Môžeš mi veriť, že presne viem, ako sa cítiš. Vieme to asi všetky a tie ktoré ešte nie, to zistia neskôr ..bohužiaľ. Každá jedna z nás sa aspoň raz za život zaľúbi tak bezhlavo, bláznivo, slepo a bohužiaľ nesprávne.
21. Storočie. Neprejde deň, aby som nenatrafila aspoň na jeden článok, obrázok alebo múdry status o tom, aká je táto doba skazená, ako sa každý s prepáčením podjebáva na každom kroku a ako nikto nechce mať vzťah, lebo…
Tak sa zamýšľam… ako môže naša generácia hovoriť o skazenej dobe, keď tú dobu tvoríme my?
Sme to my, čo nevedia povedať úprimne do očí, keď niečo nefunguje.
Hľadám a blúdim. Viem čo nechcem a neviem čo chcem. Zamotávam sa vo vlastných myšlienkach a želaniach. Možno práve teraz nepotrebujem lásku. Nepotrebujem muža. Možno práve teraz by som sa mala naučiť žiť chvíľu sama so sebou. . . Vraj to je to najťažšie. Milovať seba. Ale tak ozajsky, do hĺbky a so všetkým čo k tomu patrí. S chybami, so zlými vlastnosťami, s ťažkou minulosťou a neistou budúcnosťou. So všetkými obavami, démonmi a možno aj úchylkami. Možno je to najväčšia výzva, ktorú by som v živote mala skúsiť. Vychutnať si slobodu, ktorú mi nikto nemôže vziať.
Viem, ako sa cítiš. Respektíve necítiš, lebo niekedy, keď bojuješ pridlho, odmenou nie je happy end, ale prázdnota. Vyčerpanie. Apatia. Možno neviem, čo konkrétne ťa trápi. Či je to zlomené srdce, príliš veľká zodpovednosť, choroba, alebo proste život. Možno neviem, čo ti to spôsobuje, ale viem, čo sa v tebe odohráva. Snažíš sa. Biješ sa s tým každý jeden deň. Hneď od rána, keď ti zazvoní budík. Vypneš ho a zaboríš si hlavu do vankúša so zbožným prianím nemusieť znova čeliť realite. Chceš si ukradnúť aspoň pár minút navyše. Pár minút sladkej nevedomosti…
