Category
Všetci si na začiatku vzťahu prajeme, aby sa nič nezmenilo. Aby som sa nezmenila ja, on, okolnosti… Aby všetko zostalo také, aké to práve je – silné i krehké zároveň, opojné, plné nádeje, ktorá možno tíši bolesť aj z predošlých vzťahov. Pretože tie začiatky sú tak krásne… Ukážu nám, že žijeme niečím, o čom sme už zabudli i snívať. Niečím, o čom som sa domnievali, že sa to môže odohrať iba vo filmoch a určite to nebolo stvorené pre nás.
Vieš, čo je najväčšia chyba, akú zvykneme robiť? Ak sa ocitneme vo vzťahu, v ktorom nám je vyčítané, že nemilujeme dosť a že za všetky problémy môžeme my, pretože sme málo chápavé, málo milujúce, málo rozumné alebo zasa príliš podozrievavé, snažíme sa ešte viac. Chceme mu dokázať, že sa mýli, že naša láska za niečo stojí, sklopíme uši a bez akékoľvek pudu sebazáchovy mu ponúkneme svoje srdce…
Chybou bolo, že som nedala životu čas. Čas na to, aby mi dokázal, že sa nezmýlil, že mi nechcel nijako ublížiť… Len ma chcel nasmerovať tam, kde som vždy chcela byť, a ja som sa na ceste, kam ma zaviedol, stratila. Bolel ma každý nádych, každé jedno ráno, ktoré mi trpko pripomenulo, že to, čo ma bolelo včera, nebolo zlým snom… Bola to realita. Chybou je, že som v tieto dni stratila i to, čo mi malo zostať. Nádej. Nadhľad. Silu ísť vpred, i keď som nevedela, čo ma čaká…
Sú dni, ktoré nás svojou silou zvalcujú. Už sa nám minuli sny, za ktoré by sme sa mohli skryť, už viac nemáme čím utíšiť svoju myseľ a upokojiť srdce. Už nám zrazu nezostane nič, len prítomnosť, o ktorej vieme, že bez väčších zmien nebude pokračovať do budúcnosti. Už vieme, že to, čo bolo zmyslom nášho života, bol len klam. Už to žiadny zmysel nemá. Už je to vzťah, z ktorého musíme vycúvať, ale do toho, aby sme robili kroky späť, sa nám veľmi nechce. Celá táto láska totiž bola krokom späť. Krokmi proti sebe…
Zvláštne, že stačí jedna malá spomienka, ktorá sa v našej mysli úplne znenazdajky objaví, a život nás razom vráti o pár krokov späť. Ani neviem, prečo som si na neho spomenula. Prišlo to samo od seba, veď už roky sa v tomto vzťahu nerýpem. Už roky som zmierená s tým, že som to ukončila, a časy, kedy ma tieto spomienky boleli, sú dávno za mnou. Ide o vzťah, ktorý som stokrát preklínala, a pritom tak úzkostlivo milovala, o vzťah, ktorý som umelo udržiavala nažive a tisíckrát sa z neho snažila ujsť, len preto, aby som mu neskôr dala ďalšiu šancu.
Chcela som byť pre neho jedinou, ale stala som sa jednou z mnohých. V mojom prípade doslova, keďže som sa o jedného muža nič netušiac delila s ďalšími ženami. Avšak aj keby v tom čase ničil život iba mne, stále by sa táto skúsenosť nedala považovať za jedinečnú. Stále by som bola jednou z mnohých – jednou z mnohých žien, ktoré tak veľmi túžili po láske, až neustriehli mieru, kedy ich zamilovanosť niekto využíva a zneužíva.
