Category
Všade bola tma a ticho, ktoré ostro kontrastovalo s tým, čo sa odohrávalo vo mne. Ležala som na posteli, v perinách, ktoré ešte nedávno prikrývali dve telá. Teraz tam bolo len to moje. Telo, ktoré cítilo, že istá jeho časť, presne tá, ktorú nik nevidí, je akási nekompletná. Čosi jej chýbalo. Čosi, čo sa nedá definovať slovami. Chýbali jej pocity. Tie správne pocity. Tie pocity, ktoré by sme mali cítiť s tým pravým človekom.
Asi práve teraz ničomu nerozumieš. Bolí ťa každý nádych a zorientovať sa v realite či vo vlastných myšlienkach je problém. Odišiel. Možno bez slova, možno so slovami, že chce niečo iné, že ťa už nemiluje, že potrebuje zostať sám. Odišiel bez toho, aby si predtým cítila, že sa niečo deje.
A tebe sa zdá, že pomaly niečo z teba odchádza tiež…
Mnohým ľuďom dávame v našom živote zbytočne veľký priestor. A prisudzujeme im zbytočne veľkú dôležitosť. Dokážeme milovať tých, čo nemilujú nás, no na tom by ešte nebolo nič zlé ani zvláštne… Stane sa to. Občas sa proste zaľúbime trošku nesprávne a odtrpíme si to. Ale čo horšie je, je už fakt, že čím viac cítime, že nás ten druhý nemiluje, čím viac prejavov „nelásky“ od neho strpíme, o to viac trváme na tom, že to dáme do poriadku.
Kedysi som sa lúčila ťažko. Pateticky – mohla by som povedať. Slzy, plač, pocit zlyhania. Veď konce, s ktorými nie som stotožnená, sú predsa mojím zlyhaním, nie? Veď ak chcem niečo zachrániť a nepodarí sa mi to, je to dôkaz mojej slabosti… Vlastne som sa nechcela lúčiť vôbec – ani s osobami, ktorých prítomnosť mi ubližovala. Neustále som v sebe živila snahu veci lepiť, nie ukončovať. Chcela som vysvetľovať, povoľovala som hranice, kam až iní môžu zájsť, robila som čoraz väčšie kompromisy, a áno – aj na úkor vlastného blaha.
Je tu on, si tu ty a je tu ešte jedna osoba… Jeho bývalá. Nič výnimočné. Stretnúť muža, ktorý pred tebou nemal žiaden vzťah, je v dospelosti poriadna rarita. Čo už však také výnimočné nie je, je tvoje tušenie, že ich nespája len minulosť. Ale aj čosi, čo sa deje tu a teraz. Napríklad náklonnosť. Možno i láska, ktorá sa časom neotupila, ale práve naopak – odstupom času po rozchode a tvojím príchodom do jeho života rastie. A ty sa len pýtaš – čo s tým?
Mala som pocit, akoby si si myslel, že to bude trvať naveky. Tá moja trpezlivosť. Viem, prepáčila som ti viac než ktorákoľvek iná žena. I keď… My ženy vieme odpúšťať veľa. Akoby sa to stalo našou drogou – tak veľmi nám na láske dokáže záležať, že sa staneme na odpúšťaní závislými. Ale tak ako pri každej inej závislosti, i nám začne v hlave blikať výstražná kontrolka. Dostaví sa signál, že čosi nie je v poriadku. S láskou. S nami… Príde pochopenie, ktoré síce budeme ešte chvíľu popierať, ale skôr či neskôr si priznáme, že tak ako každá iná droga, i táto nás ničí.
