Category
Dlho som si myslela, že je to len moja slabina… Povedať rázne nie, ktoré vysloviť musím, aj keď láskou opité srdce často piští opak. Tak dlho som sa obviňovala za to, že neviem v tých správnych chvíľach zachrániť seba, ale radšej vyčkávajúc na zázraky potichu trpím. Ale nie som to len ja. Sme to my ľudia… Strach z koncov a s nimi súvisiacich nových začiatkov mnohokrát prehlušujú aj bolesť, ktorú cítime tu a teraz.
Niektoré konce sú zvláštne. Zaváňajú takou ľahostajnosťou, až nás to samých prekvapí. Láska je spomienkou, nádej si sadla na plecia niekomu inému a nenávisť, tak na tú už proste nemáme energiu ani chuť. V srdci len prázdnota a v mysli plno výčitiek, ktoré však tentokrát nie sú smerované k TEJ osobe… Ale k nám… Konečne si však vyčítame nie to, čo sme neurobili, ale slová a skutky, ktoré sme spravili. A práve tie boli tak zbytočné…
Netráp sa, že sa v ňom nevieš zorientovať. Veď si len pripomeň, aké je ťažké zorientovať sa sama v sebe. Ale nech si občas akokoľvek rozumieš či nerozumieš, musíš uznať, že v danú chvíľu robíš presne to, čo robiť chceš. Áno, možno ti niekedy prasknú nervy a povieš to, čo ťa neskôr mrzí. Možno z nejakej situácie zbabelo utečieš a potom si to vyčítaš. No tak či onak, v daný okamih si sa tak správať chcela. Robila si to, čo si vtedy cítila. Rozprávala si toľko, koľko si vtedy uznala za vhodné, a prejavovala si city presne tým ľuďom, ku ktorým si vtedy niečo pociťovala.
Niektorí ľudia ešte nedospeli na dôležité rozhodnutia, a tak len stoja na mieste, bezmocne kyvkajú ručičkami a stiahnu k sebe každého, kto sa im začína vzďaľovať. Len tak. Pre istotu – ak by ho v budúcnosti potrebovali alebo ak by im náhodou chýbal. Vo vzťahoch je to veľmi častý jav – tieto typy partnerov sa vracajú vždy, keď začíname z lásky k nim triezvieť a pomaly si uvedomujeme, že veriť tomuto vzťahu bol poriadny nezmysel.
Nikdy viac… Dve slová a koľko bolesti sa v nich skrýva. Skladajúc svoje srdce dohromady som pomaly zisťovala, že ma najviac bolí to, čo sa už nikdy nestane. Skončilo sa to. Bodka… Neboleli ma spomienky ako také… Ale skutočnosť, že sa viac nezopakujú. Bolelo ma to, že viac už s ním neprežijem ani sekundu. Že všetko, čo sme spolu zažili, zostalo v pazúroch minulosti, a všetky tie okamihy si už do prítomnosti neprenesiem. A v neposlednom rade – že už nikdy nič neprežijem práve s ním.
Nikdy som nebola typická „drama queen“. Afektovaná, príliš emotívna alebo teatrálna. Skôr som viac premýšľala a občas o to menej rozprávala či konala. Ale v jednej veci som dramatická mimoriadne… V smútení za osobami, ktorých odchod si namiesto sĺz zaslúži skôr oslavu. Viem sa priam topiť v smútku, dokážem si v hlave vytvoriť tisíc a jeden scenárov o mojom osobnom konci sveta, ktorý určite nastane, ak sa dotyčný nevráti.
