Category
Nedávno sa ku mne dostala vskutku netradičná, no o to viac zaujímavá otázka. Čo ti ako žene najviac ublížilo? Poviem pravdu, musela som sa trochu zamyslieť, no keď som odpoveď našla, bola som si ňou rovnako istá ako tým, že ráno vyjde slnko. Najviac mi ublížilo, keď sa mi nedostalo takej lásky, akú som dávala ja. Nech to znie akokoľvek pateticky, presne toto naštrbilo moju sebadôveru a nebudem klamať, aj vnímanie samej seba ako ženy.
Som sama. Nielen tu, v mojom byte, ale aj tak celkovo. Po rokoch v tomto „vzťahu“ si môžem povedať, že som… Aká vlastne? Slobodná? Bez lživých vzťahových väzieb? Šťastná, pretože ma už nik neťahá za nos? A nie tak trochu aj bezradná? Vyľakaná z tejto zmeny? Smutná z toho, že koniec nebol podľa mojich predstáv? Ach, tie predstavy. I ony ma priviedli tam, kde práve som. Som to všetko… Je to mix pocitov, slobody, úľavy, lásky, nelásky a pripomínaní si chýb, ktoré sa udiali.
Ak miluješ viac, tak, prosím, odíď. A ak miluješ iba ty, tak potom doslova uteč. Myslím to vážne. Bez srandy. Pretože ak my ženy dokážeme niečím samy sebe skomplikovať život, je to práve týmto – snažíme sa druhých presviedčať, že im za tú lásku stojíme. Čakáme, prosíme, trváme na svojom, že tento boj o niekoho city úspešne vybojujeme do konca zakrývajúc si oči pred jedným dôležitým faktom – láska vzniká. Nevydupeme si ju, ak ju ten druhý necíti.
Dávno predtým, ako sme sa zoznámili, som čítala jeden citát. „Povedz mi pravdu. Vždy. Aj keď ma to bude bolieť… No vždy je lepšie zlomiť niekomu srdce pravdou, ako ho načas zalepiť klamstvami.“ Ach, aká pravda. Skutočne je to tak. A doplnila by som ešte: Ak máš niekomu svojím rozhodnutím ublížiť, urob to hneď a nič pred ním nezatajuj. Tú bolesť i tak raz spôsobíš. Neoddiališ ju, práve naopak – čím viac spomienok v človeku zanecháš, o to viac to neskôr bude bolieť.
Je to veľmi nepríjemné precitnutie. Zrazu si oboma nohami späť v realite. Znamená to, že predtým si v nej nežila? Že si lietala hlavou kdesi v oblakoch? Ani sama nevieš… Pravdepodobne si žila v inej realite, ako žil on. Boli ste spolu, ale každý ste žili zvlášť. V tom svojom svete… Ty s pocitom, že je všetko tak, ako má byť. A on? Do jeho sveta sa stále nevieš pozrieť ani vcítiť. Zjavne si sa tam nikdy celkom neprebila, aj keď si dlho žila v sladkom domnienke, že sa dial opak.
Všimli ste si, že my ženy máme jednu vskutku zvláštnu vlastnosť? Zvláštnu v tom, že zatiaľ čo raz nám dokáže byť nesmierne nápomocná, nájdu sa i také prípady, kedy nám podkopne nielen nohy, ale i dôstojnosť a sebavedomie. Tou vlastnosťou je schopnosť vydržať. Vydržať doslova všetko, až kým sa v živote neposunieme tam, kde by sme chceli. Lenže ten posun sa nie vždy deje… A to sú tie prípady, o ktorých som hovorila ako o zradných – snažíme sa vydržať všetko nevšímajúc si, že pre jeden cieľ zároveň všetko, čo sme doteraz mali, strácame.
