Category
Už ako malá som bola tak trochu sebec. Na jednej strane malé srdečné dievčatko, večne sa usmievajúce a rozdávajúce radosť všade naokolo. Ale na strane druhej… Nerada som sa s niečím delila. To, čo bolo moje, bolo proste moje. Žiadne delenie sa s čokoládou alebo s hračkami… Nešlo mi o to, aby som v druhých deťoch vzbudila ľútosť. Bála som sa… Bála som sa, že mi tie hračky pokazia. Že sa s nimi nebudú hrať tak opatrne ako ja. Tak som radšej nič neriskovala…
Nemusíš mi nič vyčítať. Neplytvaj energiou, prosím. Skús to radšej na dievčatá, ktoré sa ešte samy so sebou nevysporiadali a stále sa len hľadajú. Ja som sa už našla. Viem, aká som, viem, prečo taká som. A meniť sa nebudem. Podrazila by som tým samu seba. A úprimne… Chcel by si ženu, ktorá je sama sebe neverná? Každú zmenu musím precítiť ja, nemôžem ju urobiť preto, že by to nejaký muž chcel a dával mi ultimáta. Nechcem počuť, že raz ma budeš milovať viac, ak… Žiadne podmienky, prosím. Buď berme to, čo si ponúkame, alebo to vezmime z kratšieho konca.
„Milujem ťa, vieš to?“ Keď som naposledy túto hlúpu otázku vyriekla, bola som zúfalá. Z neho, zo seba, z toho, čo sa dialo vôkol nás aj vo mne. Ja som milovala a on sa vôbec nesprával tak, aby mi dal najavo, že to aspoň registruje. Sem-tam urobil niečo, čím ma na chvíľu umlčal a uvrhol do slastnej nádeje, že raz sa budeme milovať podľa mojich predstáv. Navzájom. Jeden druhého. Bez nejakého „ale“ alebo „možno“.
Moja starká bola veľká osobnosť. Prisahám, že som nikdy nestretla nikoho, kto by mi ju aspoň náznakom pripomínal. Mám na ňu veľa spomienok, ale jedna z nich mi pribúdajúcim vekom rezonuje v pamäti čoraz častejšie. Raz mi ako decku povedala: Váž si málo peňazí a nezvykaj si na malých ľudí. Mala som vtedy asi 8 rokov, pila som u nej kakao a vôbec som netušila, o koľko múdrosti sa so mnou práve podelila…
Najhoršie, čo sa ti môže stať, je premrhať čas s niekým, kto si ho nezaslúžil. Po rokoch takéhoto vzťahu ma nemrzí to, že som bola klamaná, podvádzaná alebo zradená… Mrzí ma len jedno. Že to tak dlho trvalo. Že som JA dovolila, aby to tak dlho trvalo. Vieš, voči mnohým skutočnostiam získaš časom odstup. Mnoho spomienok ťa prestane bolieť. Veľakrát sa len pousmeješ nad tým, ako si mohla pre niečo také plakať. Ale ten čas, ten ti už nikto nevráti.
Ak by som mala poukázať na najdôležitejšiu skúsenosť, vybrala by som si túto: Nikdy viac by som nestála na prahu dverí. V žiadnej oblasti života… V láske, v kariére, v priateľstvách. Je to taký ten stav, kedy neurobíš ani krok. Ani von, ani dnu… Ani koniec, ani nový začiatok. Jednoducho život naokolo plynie ďalej, no bez teba… Pretože ty len čakáš, čo sa stane. Čo urobia druhí a ak neurobia nič, stále čakáš. Pretože sama sa rozhodnúť nechceš, hoci už tak trochu tušíš, aké rozhodnutie by pre teba bolo správne.
