Category
„Neviem byť sám…“ To by mala byť stopka pre každú z nás. A nielen pre ženy, ale aj pre mužov. Všeobecne sú ľudia, ktorí nedokážu chvíľu vydržať osamote, hrozbou. Hrozbou sami pre seba aj pre svoje okolie, ktoré často o ničom netuší. Pretože takéto vzťahy, za ktorých vznikom stojí niečí deficit, či už kamarátske alebo partnerské, nikdy nedopadnú dobre. Doslova v nich obaja hľadia opačným smerom a jeden je škaredo vodený za nos…
Občas sú vzťahy hmlisté. Také, no povedzme, že kostrbaté. Jednoducho občas nevieme, na čom sme, hoci ešte nedávno sme tento pocit nemali a nájsť ten bod, v ktorom sa čosi neviditeľné zlomilo, je nielenže náročné, ale priam nemožné. Pretože na to, aby sme to zistili, by sme potrebovali nazrieť aj do hlavy toho druhého, nielen do našej. A tak ľahko spanikárime a nadobudneme presvedčenie, že sme v niečom pochybili, že sa nás ktosi rozhodol bez vysvetlenia vymeniť, že sa na nás jednoducho vykašľal…
Ja viem, že už to s mnohými ľuďmi nie je také, aké to bolo predtým. Viem, že niekde už panujú chlad a nezáujem, hoci sa nič strašné neudialo, hoci tomu nepredchádzal žiaden veľký tresk, žiadne hádky, sklamania, cez ktoré sa nemožno preniesť. Sama som to dokonca v opačnom garde v niektorých vzťahoch pocítila – že to už nie je ono, že už o mňa niekto taký záujem nejaví, že si jednoducho pripadám zbytočná, ako piate koleso na voze. Lenže vtedy som ešte ničomu nerozumela…
Asi je zbytočné hovoriť ti, že viem, ako sa cítiš, pretože si to už v posledných dňoch počula toľkokrát, že sa tieto slová premenili na bezcennú a otrepanú frázu. A pravdou taktiež je, že to možno neviem, hoci aspoň trochu tuším, čo sa v tebe teraz odohráva. Že to ani sama nevieš pomenovať? Drahá, presne o tom to je… O pocitoch, v ktorých sa stratíme ako v nekonečnom a neznámom bludisku, o všetkých tých emóciách a zároveň mrazivom prázdne, v ktorom ako lusknutím prstov zrazu necítime nič.
Ani s ním, ani bez neho. Sama nevieš, kedy sa cítiš horšie. Narážaš stále na tie isté problémy a riešenia sú v nedohľadne. Keď ste bez seba, cítiš zúfalstvo, keď ste spolu, zasa nespokojnosť. Akoby ti v tom vzťahu niečo chýbalo, no nevieš pomenovať, čo presne by to mohlo byť. No na druhej strane vieš, že je čosi prirodzené, niečo, čo v iných vzťahoch je úplne esenciálne, len v tomto tvojom to chýba. A možno to je dôvod, prečo si to ešte nenašla. Lebo prirodzené veci sa definujú ťažko.
Spomínam si na ten pocit… Priam sa to vo mne bilo. Vzdať sa a všetko nechať tak. Začať odznova, nechať za sebou všetko a konečne sa oslobodiť. Lenže hoci to bolo mojím jediným prianím, na druhej strane sa mi do toho nechcelo. Bála som sa, že odídem odniekiaľ, kde sa to ešte neskončilo. Skutočne som sa obávala toho, že za sebou nechám čosi nedokončené, že stopnem pieseň ešte predtým, ako zaznie chytľavý refrén. No v skutočnosti som len čakala na moment, ktorý ma definitívne rozbije.
