Category
Nebol to jeden moment. Nebolo to ani jedno slovo, jeden hádka, jeden deň ticha, po ktorom som si povedala: Dosť… Bolo to množstvo malých okamihov, ktoré sa skladali do jedného veľkého smútku. Do bolesti, ktorá ma už prestala prekvapovať, pretože som ju cítila až príliš dlho. Do každodenného pocitu, že zadržiavam dych v miestnosti, kde by som mala dýchať slobodne.
Nie každá strata bolí rovnako. Ale tá, pri ktorej stratíš samu seba, je najzradnejšia. Prichádza potichu. Nezbadáš ju v tej chvíli, keď niekomu dáváš poslednú šancu. Ani vtedy, keď sa vzdávaš vlastných hraníc, aby si dokázala, že vieš milovať bez podmienok. Pocítiš ju až v momente, keď ťa niekto bez zaváhania opustí… A ty zostaneš sama so spomienkami na všetko, čo si mu darovala, len nie sama so sebou.
Bola som ochotná pochopiť ťa…
Aj vtedy, keď si mi neponúkol vysvetlenie. Hľadala som odpovede namiesto teba a ospravedlňovala som ťa v momentoch, keď si sa už ani neunúval ospravedlniť. Dlho som si myslela, že takto to vyzerá, keď niekoho miluješ. Že kompromisy sú dôkazom dospelosti, a nie znamením, že si postupne prestávam vážiť samu seba.
Zo začiatku si myslíš, že je to láska. Lebo cítiš motýle v bruchu, vzrušenie, túžbu. Lebo ho potrebuješ. Lebo sa nevieš dočkať ďalšieho stretnutia, ďalšej správy, ďalšej nádeje. Až neskôr si začneš uvedomovať, že to nie je láska, čo ťa pri ňom drží. Je to niečo iné. Hlbšie. Temnejšie. Viac o tebe než o ňom.
Závislosť…
Vrátila som sa do svojho bytu. Do bytu, ktorý som na jednej strane akoby nikdy neopustila. No na druhej strane mi bol totálne cudzí. Bolo tu ticho. Tak neuveriteľné a ubíjajúce ticho, až by bol človek schopný sa z neho zblázniť. Priam dokonalé miesto na spustenie chodu neutíchajúcich myšlienok, ktoré v tom prenikavom tichu až kričali. Myšlienky vraviace: „Prečo zase ja? Prečo ty? Ako si mi toto vôbec mohol spraviť? Ako si mohol rok predstierať, že som pre teba najdôležitejší človek na zemi a potom sa ku mne správať, ako keby som bola nikto?“
Viem, že si o tom premýšľala už tisíckrát. Hľadala si odpoveď na otázku, čo si urobila zle. Či si mohla byť trpezlivejšia, tichšia, lepšia… Možno si si dokonca začala myslieť, že keby si bola iná, všetko mohlo dopadnúť inak. Ale pravda je oveľa jednoduchšia – nebola to tvoja vina. Nikdy nebola.
