Kategória
Tiež som kedysi nemala rada ľudí, ktorí pôsobili bezcitne. Nevedela som sa k nim prebojovať bližšie, nedokázala som sa v ich blízkosti uvoľniť. Akoby bola medzi nami nejaká bariéra, ktorá ma len znervózňovala. Bolo to zvláštne. Tí ľudia boli pre mňa zvláštni… Premýšľala som, čo si myslia – o mne, o iných. Nevedela som prísť na to, čo im blúdi mysľou a pochybovala som o ich úprimnosti. Veď bezcitní ľudia predsa nikdy nemôžu byť úprimní…
„Viktor, mňa sa muži asi boja…“ Tak ako to už u mňa býva zvykom, aj tentokrát píšem článok na základe toho, čo som zažil. Inšpiráciou mi bola táto veta. Muži sa ma boja… A ja som nevedel, čo mám na to povedať, pretože ja sa osoby, ktorá ju vyslovila, nebojím a nikdy som ju nepovažoval za typ ženy, ktorej na čele svieti výrazná stopka. Znamená to, že som iný muž? Alebo že vôbec nie som mužom, ak sa nebojím ženy, ktorá má v očiach dravosť a poslušne nenosí sukňu pod kolená, ale oblečie si aj nohavice?
Viem, že táto téma, tento výrok: Buď sama sebou! Na nás vyskakuje pomaly už aj z chladničky… Píše sa to na každej motivačnej či citátoidnej stránke. Je to aj v časákoch a túto myšlienku prezentujú už i influenceri (čo je v niektorých prípadoch trošku irónia, ale oukej)… Čo to ale vlastne znamená a prečo je tak dôležité sám alebo sama sebou naozaj byť?
Nie, nechcem ti dávať čas. Už som na to veľká a viem, ako mesiace dokážu plynúť šialeným tempom… Ako to odo mňa vlastne môžeš žiadať? Veď čas je to jediné, čo máme – jediné, čo máme isté, no zároveň zaň nevieme položiť ruku do ohňa. Tak ako ty, ani ja neviem, koľko času na tomto svete mám. Tak ma oň, prosím, neoberaj…
Vraví sa, že veľké dievčatá neplačú… Ach, aká nepravda… Zaujímalo by ma, kto to vymyslel a či sa vlastne zamyslel nad tým, aké škody tým napácha. Pretože každý sa potrebuje raz za čas vyplakať. Skôr či neskôr to na neho doľahne. Spomienky, pocity, sklamania, beznádej, slová, ktoré sme nestihli povedať, i tie, čo sme vyriekli v hneve. To všetko zo seba plačom púšťame. A tak sa, prosím, netvár, že si výnimkou…
Zvláštne je, ako veľmi ma prežité roky dokázali ovplyvniť a ukázali mi, že predtým som si nechávala doslova šliapať po hlave. Pretože som sa napríklad uspokojila s málom, dokonca s ničím a ešte som za to dokázala byť vďačná. Pretože som verila, že sa niektoré vzťahy „upracú“ a že keď vydržím, bude všetko tak, ako chcem. Pretože som si mnohokrát hovorila, že to, že ma niekto nemiluje, je moja chyba. Že ak by som bola „v poriadku“– krajšia, lepšia, očarujúcejšia, bol by dokonalý aj môj vzťah…
