Category
Neustále opakujúce sa situácie, ktoré sa na seba podobajú ako vajce vajcu. Tvoja zvyšujúca sa únava, početnejšie bezsenné noci, narastajúci pocit, že si nejaká slabá… Slabá na túto lásku a na to, aby si ju nielen udržala pri živote, ale ju aj pozdvihla trochu vyššie. No na strane druhej… Neutíchajúca túžba dať to. Dotiahnuť to do šťastného konca. Tlkot srdca bijúceho len a len pre neho…
Práve ste sa pohádali. On začal „rýpať”, ty si najskôr vybuchla, no neskôr si mávla rukou a začala ho ignorovať, pretože nemáš chuť a energiu rozčuľovať sa. Nemáš chuť riešiť nič. Hlavne nie to, čo sa deje na dennej báze.
Neustále obviňovanie, hľadanie chýb a zámienok, prečo sa pohádať…
Odpustiť či neodpustiť? To je otázka… Otázka, ktorú ak nesprávne zodpovieme, následky si zlizneme iba my. Ja som vyskúšala snáď všetko – od nekonečného odpúšťania aj tých najhorších chýb až po neodpustenie. Jednoducho som si tie krivdy nechala v sebe.
A viete čo? Ani jedna taktika nebola správna…
Drahá, ver mi, že najlepšie, čo môžeš po rozchode urobiť, je prijať to. Prijmi ten koniec. Lebo len vtedy pochopíš, že nemáš nič iné na práci, len si vytvoriť nový začiatok. Nečakaj, že sa vráti. Nesnívaj, že sa raz stretnete opäť a začnete odznovu. Nenechávaj realitu bokom a nevytváraj si vlastnú bublinu omamných predstáv, ako sa to medzi vami skôr či neskôr utrasie a ty budeš znovu šťastná.
Vieš, prečo je to chyba? Poviem ti to…
Zaslúžiš si niekoho lepšieho… Ktorá z nás, čo ochutnala, ako láska bolí, tieto slová nepočula? Buď nám ich povedal sám dotyčný, ktorý v nás vyvolal toľkú bolesť, alebo sme si ich vypočuli od každého, kto nás chcel po rozchode trochu rozveseliť. Pravdepodobne si si aj ty povedala, že je to hlúposť. Že nikoho lepšieho ani nechceš, pretože chceš jeho, a hoci má niekoľko chýb, on je pre teba ten najlepší…
Najhoršia je taká bolesť, ktorá vyplýva z dobrého úmyslu. Z pomoci, ktorá sa obrátila proti nám. Z lásky, ktorá bola úprimná, no nikdy nie opätovaná… Takáto bolesť nás mení, ničí a spaľuje. Je nám vtedy jasné, že musíme prejsť akýmsi vnútorným prerodom – že musíme odhodiť všetko staré a nájsť čosi nové. Musíme sa stať novými ľuďmi, pretože ak by sme si ponechali svoje staré ja so všetkým, čo k nemu patrilo, podľahli by sme tomu a zhoreli by sme v tej bolesti zaživa.
