Kategória
Každý z nás sa občas dostane do fázy, kedy ho spomienky či súčasné okolnosti prinútia pochybovať o láske. O tom, či vlastne existuje, či ju raz nájde, či sa ešte niekedy po tomto všetkom dokáže zamilovať…
A presne pre tých sú naše nové citáty… Pre každého, kto už stratil vieru, no predsa v kútiku duše po láske stále túži…
Viem, že sa hovorí opak. Že mnohokrát aj my píšeme o tom, aké je dôležité nehľadať vzťah a budovať radšej vzťah sám so sebou. Viem, že často pripomíname, že život nemôže byť postavený na jednej láske a že ak nám niekto ani zďaleka nevracia to, čo mu vieme dať, mali by sme o to viac pocítiť sebaúctu. No pravdou je, že si v živote prejdeme etapami, počas ktorých je tá láska skutočne horúcou témou. Každý z nás totiž v istej chvíli svojho bytia túži tento míľnik dosiahnuť – uzavrieť s niekým vzťah, ktorý už potrvá naveky.
Nie je až také ťažké osvojiť si presvedčenie, že treba zabrať. Že tvoja dokonalosť a čas všetko vyriešia. Lenže často vo vzťahoch zabúdame na jednu vec… Ak príliš tlačíme na pílu, nezmajstrujeme nič a nadovšetko sa môžeme aj škaredo zraniť. A môže to byť aj tvoj prípad… Ak sa rozhodneš prosiť o lásku, ktorá v srdci toho druhého nevznikla. Áno, možno doposiaľ existuje záujem. A možno to, čo existuje, je len hrou, ktorú si ty nesprávne pochopila…
Pravdepodobne si si to predstavovala inak. Asi tak, že to bude trochu menej náročné. Alebo že to nebude náročné vôbec. Jednoducho si si myslela, že sa ti tieto momenty vyhnú. Presne tie, počas ktorých sa pýtaš, či sa to ešte niekedy zmení. Či za to môže stereotyp, roky rokúce, ktoré už dávno odplavili prvotnú zamilovanosť, či je za tým zmena – tvoja, jeho i vaša spoločná. Proste občas už strácaš dych. Nevládzeš. Uvažuješ, či tento vzťah po rokoch zosobňuje to, čo si vždy chcela. Či by si nechcela od života viac a či prežívaš lásku, vo všetkých jej formách, ktoré mesiace a roky prinášajú. A ešte jedna vec – všade, kam sa pozrieš, vidíš len nedostatky.
Často sa stretávam s tým, že si mýlime pojmy a dojmy. Najmä čo sa týka vzťahov. Alebo aj takej sebalásky. Veď koľkým z nás už napadlo, či sa o nej nehovorí až priveľa? A či náhodou sebalásku nemáme spojenú s úplne niečím iným, s niečím, čo sa jej vonkoncom netýka? Nie výnimočne totiž sebalásku vnímame ako sebectvo, ktorého dôsledkom je sebavedomý až arogantný prejav. A máme v tom pravdu? Nie. Sebaláska je jedna vec. A to, že je niekto arogantný kretén, je vec druhá.
Dospejeme v momente, keď pochopíme, že tie najväčšie nástrahy na nás nečakajú tam vonku. No striehnu v našej duši, kedykoľvek schopné prekaziť nám aj ten najnepatrnejší okamih šťastia. Áno, mnohokrát sme to my sami, kto si život komplikuje. Kto si nahovorí, že za veľa nestojí, že si niečo nezaslúži. Kto odmieta preskúmať aj druhú stranu mince, pustiť sa presvedčení, ktoré sú toxické a iba nás zväzujú…
