Kategória
Mala som obdobie, kedy som od seba každého muža úspešne odplašila. Prečo? Dlho som tomu nevedela prísť na kĺb ani ja. Čiastočne som tomu porozumela až neskôr – vtedy, keď sa konečne nejaké ľady predsa len prelomili a ja som sa mohla spoznať aj očami niekoho iného. Odpoveďou mi bolo, že on si nebol istý. Že váhal, či má zmysel sa ku mne priblížiť. Pretože som vraj nevysielala jasné signály, že ho potrebujem…
Poznám iba dva typy ľudí. Výnimočne teraz ľudstvo nebudem deliť na dve polovice, z ktorej jedna je pizzu aj s okrajmi a tá druhá zahŕňa jedincov, čo tie zväčša cesnakové kraje barbarsky vyhodia. Ale skôr ich rozdelím podľa toho, ako pristupujú ku vzťahom. Jedna skupina doslova odhadzuje aj také vzťahy, na ktorých sa vyskytla i nepatrná štrbinka. Proste to už nie je to, čo bývalo, a tak šup s tým preč, namiesto toho, aby sa pokúsili o nápravu, pošlú toho človeka kamsi do teplých krajín. Bez mihnutia oka, veď ľudí je na svete niekoľko miliárd, tak prečo strácať čas práve s týmto jedným…
Sedím na zemi opretá o pohovku a premýšľam. To je u mňa znakom, že sa potrebujem zastaviť. Nie to premýšľanie, ale sedenie na zemi. Všimla som si na to sebe – vždy, keď si potrebujem dopriať čas a dať svetu tam vonku stopku, moja myseľ odignoruje nábytok. Možno sa vtedy len potrebujem uzemniť. A tak tu teraz sedím, premýšľam a potichu si s doznievajúcou bolesťou v srdci priznávam, že tento vzťah mi nevyšiel. Že nebol pre mňa. Že viac ako on, som si v tejto láske ubližovala ja.
Je v poriadku dúfať, že sa vráti… Nedávno nám na Instagrame napísalo jedno dievča. Čítala knihu Rozchod a mala na srdci otázku, ktorej podstatou bolo: Viem, že kniha ma má posunúť ďalej, no aj tak som v nej videla náznaky nádeje, že sa ten vzťah ešte možno niekedy dá znovu „dokopy”… Čítala som správne? Môžem ešte dúfať?” A moja odpoveď znela nejako takto: Samozrejme, že môžeš a možno by si aj mala, možno by sme po ťažkom rozchode všetci mali kúsok dúfať, pretože je to, paradoxne, liečivé…
Nie vždy nám záleží na tom, čo je skutočne dôležité. Občas sa ženieme za snami, ktoré ani nie sú naše, len nám druhí vnukli pocit, že takto je to správne. Občas sa snažíme o šťastie druhých a zabúdame pritom, že toto nie je cesta k nášmu šťastiu. A občas… Si zaslepene myslíme, že nájdeme šťastie tam, kde ho, žiaľ, nájsť nedokážeme. Ale viete, čo? Je to úplne v poriadku. Každý z nás minimálne raz za život „stúpi vedľa.“ Niečo dôležité pritom síce stratíme, no zároveň čosi nové aj nájdeme.
Pravdepodobne si teraz sama. Možno sa práve pokúšaš zaspať a vykúpiť sa z tej reality, no ani toto ti nie je dopriate. Možno len sedíš, možno dopíjaš už niekoľký pohár a hľadíš do prázdna nechápajúc ničomu, čo sa v posledných mesiacoch okolo teba odohralo. Odosobnila si sa od toho, hoci sa ťa to hlboko stále dotýka. V istej chvíli si to popierala. Nebolo inej možnosti. Všetko bolo zrazu príliš rýchle, príliš bolestivé, príliš krehké, príliš… Príliš všetko. Len nie také, aké by si to chcela mať a ako si to očakávala.
