Kategória
Spomínam si na to, ako som si odhodlane nahovárala, že toto bolo poslednýkrát, čo mi niekto ublížil. Poslednýkrát, čo plačem kvôli druhej osobe. Poslednýkrát, čo sa ma dotkli niečie slová, niečie nesplnené sľuby či pretvárka… No nikdy to naposledy nebolo. Ak niečo prebolelo, onedlho ma zabolelo čosi iné. Pretože život je v tomto tak nepredvídateľný a nám, čo si myslíme, akí sme naň pripravení, dokáže, že sme stále úplnými začiatočníkmi.
Toto som naozaj nečakala… Nikdy by som to na neho povedala… Neviem, kde sa to v ňom vzalo… Bola to rana pod pás… Neviem, či ešte niekomu dokážem veriť…
Aj tieto slová si zvykneme preháňať hlavou, keď sa nikto „vyfarbí“. Keď nám po mesiacoch či rokoch pretvárky ukáže svoju pravú a ničím neprikrášlenú tvár. A my sme zúfalé. Sklamané, doráňané, zatrpknuté a totálne zmätené. No poviem vám jednu vec… To, čo sa stalo, je výhra. Výhra pre nás všetky.
Vždy som si myslela, že to, čo dám, sa mi aj vráti. Verila som, že ak ľuďom ukážem, že pri nich stojím za každú cenu v každej situácii, dokážu to oceniť. A tak som tomuto presvedčeniu podriaďovala svoj život. Vážila som si iných a aj za ich chybami som sa snažila nájsť príčinu. Dúfala som totiž, že každý z nás prišiel na tento svet s dobrým úmyslom v srdci, a ak náhodou dotyčný práve žiadne dobro nekonal, obhajovala som ho.
Až keď sa zamilujeme a zistíme, že to nie je také ružové, ako sme si v detstve snívajúc o veľkej láske predstavovali, prídeme na to, že niektorí ľudia sú naozaj nedobré tvory. Ak nedokážu milovať, dokážu nás aspoň ťahať za nos. A to poriadne a dlho… Medzi nami sa dokonca pohybujú i bytosti, ktoré žiadajú lásku a oddanosť, no druhého vnímajú len ako prostriedok na naplnenie svojich túžob, dosiahnutie vlastných cieľov. A tak sa nám veľmi ľahko prihodí, že sa staneme niekoho peňaženkou, matracom či bezplatnou voľnočasovou zábavkou.
Myslím si, že nik z nás o svojej najväčšej bolesti nehovorí. Nikomu. Dokonca ju zvykneme zastierať filtrom iných spomienok aj sami pred sebou. A tí, ktorí dokážu o bolesti hovoriť nahlas a často, tak práve oni nič tak silné a bolestivé ešte nezažili. Chcú len pútať pozornosť. Očakávajú ľútosť, možno i obdiv. O tých najväčších sklamaniach sa totiž hovoriť nedá. Sú tak silné, že žiadne slová by ich nedokázali zosobniť. Sú tak silné, že každé slovo ich iba skresľuje. Akonáhle sa to, čo cítime, snažíme opísať, zistíme, že je to nemožné.
Vždy ma fascinovalo, ako dlho v nás dokážu rezonovať niektoré slová, ktoré sa nám dostanú do uší od osoby, od ktorej by sme chceli počuť niečo iné. Niektoré skutky, s ktorými sme nerátali. Niektoré klamstvá, nedorozumenia a výčitky, ktorým sme museli čeliť, hoci sme sa nikdy neprevinili. To všetko si v sebe nesieme dlho potom, ako sa istá kapitola nášho života uzavrie. No jej záver nastal iba v čase. Nie v našom srdci.
