Category
Vždy som bola ženou, ktorej život vyzeral trochu inak. Keď som sa porovnávala s druhými, musela som popremýšľať, či náhodou niekde nerobím chybu. Pretože aj tá najadrenalínovejšia húsenková dráha je oproti mojim pocitom šuviks.
Sú obdobia, kedy sa táto krivka dokáže ustáliť, no potom doženiem i to, čo zostalo zameškané. Strácam sa, uvažujem, pochybujem, bojím sa strachu, ale aj svojej odvahy.
Nemám rada otázky a poznámky, ktorým mnoho žien v dnešnej dobe čelí… Už niekoho máš? Prečo si stále sama? Tvoje spolužiačky už dávno majú deti. Nemala by si toľko pracovať. Mladšia už nebudeš. Odkladať založenie rodiny sa neoplatí… Znie to, akoby sme všetci povinne museli dodržať isté pravidlá, ktoré nám spoločnosť nerešpektujúca našu individualitu nariaďuje. Avšak život nie je o tom, aby sme sa večne niekam naháňali, porovnávali sa a snažili sa vyrovnať druhým. Nejde o chytanie šťastia za pačesy, ale o to, aby sme aj napriek tomu, že neplávame s prúdom, dokázali byť šťastní.
To, čo mi najviac rezonovalo mysľou, keď som zažila rozchod s osobou, o ktorej som si ešte len donedávna myslela, že zostane so mnou naveky, bola skutočnosť, že už nikdy nič také nezažijem. Pretože… Tých dôvodov bolo veľa. Rozchod totiž nie je len o tom, že sa dvaja ľudia od seba definitívne odlúčia. Je i o tom, čo to s nami urobí. O chvíľach, kedy začíname pochybovať, či sme vlastne pre niekoho dobré. Či nás raz bude niekto ľúbiť aj napriek našim chybám, ktoré nám boli vykričané a mnohokrát vyhadzované na oči.
Prý si pamatuje, kdy mě poprvé viděl. Ví, co jsem měla na sobě, i jaký jsem v té době nosila účes. A já si zase detailně vybavuji náš první polibek. Bylo to na horách. A díky jeho příchuti jsem si pak vysloužila přezdívku na další roky.
Přesně je to už deset let.
Deset let, co nejsme ani spolu, ani sami…
Spomínam si na moment, kedy som to cítila po prvýkrát. Tú bezmocnosť, ten smútok, to „prebudenie sa.“ Bol to deň, kedy som zistila, že ľudia aj klamú. Že nie vždy sú úprimní, že občas im je jedno, čo za sebou zanechajú. Že hovoria jedno a myslia si druhé. Že úprimnosť je len cnosťou, nie samozrejmosťou…
Ničomu som nerozumela. Ľuďom som zrazu nerozumela a cítila som sa ako ten najosamelejší a najposlednejší človek na svete.
Dlho som nevedela, čo sa vlastne deje, no intuícia mi našepkávala, že takto to byť jednoducho nemá. Že takto vzťah vyzerať nemá. Vieš, keď som ťa stretla, samovoľne som si začala vytvárať predstavy. Predstavy o tom, ako sa po tom, čo sa oťukáme, spolu usadíme. Ako budeme spoločne čeliť problémom, užívať si pekné chvíle, tešiť sa z úspechov, stáť po boku toho druhého… Jednoducho som uletela. Predbehla som realitu – to my ženy zvykneme robiť, ak príde náznak niečoho, po čom odjakživa nevedomky túžime. Ty si sa stal mužom, od ktorého som nechcela nič, a predsa tak veľa.
