Kategória
Možno sa to stalo aj tebe, dievča… Možno aj ty si sa minimálne raz úplne zbláznila. Môžeme to tak nazvať, pretože… Je to nádherné bláznovstvo. Pamätáš sa na ten deň, keď si zabudla na všetky pravidlá, na všetky zásady, ktorým si tak pevne verila, pamätáš na ten deň…
Kedy ti to on celé zmenil?
Na ženách pozorujem jednu zvláštnu vec, ktorou samy seba nevedome pravidelne fackujú. Ak sa zamilujú a zamilujú sa blbo (rozumej – je to kretén), milujú ešte viac. Najprv si vyskúšajú úlohu, v ktorej kričia a majú plné ústa výčitiek. Potom, keď zistia, že to nezaberá, pretože odpoveďou dotyčného na ich krik je len prevracanie očami a nič sa vlastne nemení, stávajú sa detektívom schopným vystopovať aj nevystopovateľné. Zbierajú dôkazové materiály, spisujú si svedectvá a… A nič z toho nepoužijú na to, aby si prinavrátili zdravý rozum.
Na začiatku je vždy snaha. A láska… Tej tam je kopec a ty až neskôr zistíš, že jej tam je viac, ako by si chcela. Vlastne na úplnom konci by si sa jej najradšej vzdala úplne. Aj o tom sú vzťahy, v ktorých veríš, že sa raz dostanú do pokojnej fázy. Že nebude žiadne „možno“ ani „keby“, že nebudeš na nič čakať a všetko bude jednoducho tu a teraz. Ale to sa, žiaľ, nedeje vždy… Skôr či neskôr zistíš, že si aj ty len jednou z množstva žien, ktoré dúfali, no nedočkali sa.
Vraví sa, že k šťastnému životu veľa nepotrebujeme a už vôbec si naše šťastie nežiada to, za čím sa tak náhlime. Moje ani tvoje šťastie totiž nie je podmienené peniazmi, úspechom či pocitom, že sme milované. Nie je to tak dávno, keď som prišla na to, čo skutočne k šťastiu potrebujem… Bol to pokoj. Svätý pokoj, ktorý nenaruší nik a nič. Ani ľudia, ani ich reči, ani ich problémy. Kedysi som si všetko pripúšťala. Analyzovala som, pýtala sa, hľadala, dovoľovala som iným, aby ma menili…
K napísaniu tohto článku ma inšpiroval jeden rozhovor. Bol so ženou, ktorú mám úprimne rád, pretože patrí medzi osoby, ktoré má jednoducho rád každý. Vždy milá, vždy príjemná, vždy má čo k veci povedať, vždy počúva, ak je treba… A tých vždy tam je omnoho viac, no ako som mal možnosť zistiť, je ich tam až príliš. Lebo ten, kto vždy poskytne ostatným všetko, čo potrebujú cítiť alebo počuť, to nemusí zákonite vedieť dať aj sebe.
Bolo to už tak dávno. Dávno predtým, ako som spoznala teba. Pamätám si na ten život, v ktorom som neverila na rozprávky. Neverila som na happy end, neverila som nikomu iba sebe… A teraz je to tu zas.
Vieš, pamätám si aj na to, ako som najprv neverila ani tebe. Prečo by som aj mala? Nikdy predtým som necítila to, čo k tebe…
