Category
Túto otázku si kladiem stále, keď sa cítim sama. Čo je však najhoršie, v našom vzťahu sa cítim v poslednej dobe sama neustále. Mám pocit, že som ti dobrá len na dve veci, ktoré nemusím a vlastne ani nechcem menovať. Sme zavretí medzi štyrmi stenami, z ktorých niet úniku. Som smutná, zúfalá, sklamaná. Sklamaná z nás, pretože teraz som už naozaj verila, že to vyjde, že to bude navždy.
Na začiatku som sa zvykla pýtať… Kedy? Kedy sa niečo zmení, kedy to bude krásne, idylické a ako z rozprávky, bez prekážok, problémov a momentov, ktoré ma vedia zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste srdca… No dnes som prišla na to, že sa čosi zmenilo. No nie to, čo som chcela, aby sa zmenilo. Táto zmena je iná. Sprevádza ju chlad a zvláštny pokoj, z ktorého mám zimomriavky. Doteraz som ho nepoznala…
Sú ľudia, ktorí sú zamilovaní do lásky a do pocitu, že milujú. A potom sú tu tí druhí… Tí, na ktorých som mala šťastie ja a možno i ty. Sú to ľudia, ktorí sú zamilovaní do pocitu, že ich niekto miluje. Napríklad ty… Žena, ktorá verí, že našla svojho princa a s ním už bude všetko omnoho ľahšie. No mýli sa… Našla klamára. Emocionálne vyprahnutú trosku, ktorá nedokáže cítiť nič. Takú, ktorej sebavedomie udiera na mozog a je jej jedno, či za sebou nezanecháva ďalšie citové mŕtvoly. Presne o týchto ľuďoch chcem dnes písať. Ja im venujem pár riadkov, aby si im ty nemusela venovať svoje srdce.
Viem, aké to je budiť sa každé ráno s pocitom, že opäť čelíš realite. Poznám tie rána… Kedy sa zo stavu blaženej nevedomosti okamžite prepneš do módu, v ktorom si to všetko uvedomíš a opäť ťa to zvalcuje. To, že je TO pravda. Že je TO definitívne a skutočné a ty s tým nedokážeš urobiť nič. Iba to prežiť. Nejako, hoci stále nevieš ako. Pretože TO neodchádza, no všetko, čoho sa desíš, sa len stupňuje. Viem, aký to je pocit. Viem, aké je to desivé pozerať sa z očí do očí svojej najhoršej nočnej more, ktorá sa stala reálnou.
Ak by mali vzťahy oficiálne spísané zákony, jeden z hlavných paragrafov by znel: Nikdy neprijímaj malé ospravedlnenia za veľké chyby! A už vôbec ich, prosím, neprijímaj opakovane. Jedenkrát, dvakrát, trikrát… V tom prípade už chybu nerobí on, ale ty. Ak sa to stane viac ako raz, nielenže má oprávnený dôvod na škodoradostný smiech, ale ty sama si koleduješ o to, aby sa to zopakovalo…
Nechcem vzťah, v ktorom budú medzery a zadné vrátka. Pretože neviem milovať len na polovicu. Kto z nás to vie? Ktorá z nás je ochotná tolerovať, že sa nachádza na druhej koľaji, pričom na tej prvej stojí jeho sloboda, prípadne úplne iná žena? Tieto vzťahy sú časovaná bomba, ktorá spočiatku tiká potichu a nečujne. Je to priepasť, ktorú začneme vnímať, až keď z nej chceme vyliezť, no už nevieme ako… Dovtedy si totiž myslíme, že sme nad vecou…
