Category
Ešte pred niekoľkými týždňami by som náš vzťah opísala úplne inak. Slová ako klamstvo, výhovorky, prílišné ego a láska len z jednej strany, by sa v tomto opise nenachádzali. Nie… Nechcela som ich tam. A tak som ich nevidela. Prehliadala som ich, pretože som potajomky dúfala, že ak v tom zotrvám, ony samy zmiznú. No nestalo sa to. A tak sa čosi vo mne zlomilo. Trhlina, ktorú si vo mne zanechal, sa naštrbila úplne, až sa jeden celok roztrhol na dva kusy.
Túto otázku si kladiem stále, keď sa cítim sama. Čo je však najhoršie, v našom vzťahu sa cítim v poslednej dobe sama neustále. Mám pocit, že som ti dobrá len na dve veci, ktoré nemusím a vlastne ani nechcem menovať. Sme zavretí medzi štyrmi stenami, z ktorých niet úniku. Som smutná, zúfalá, sklamaná. Sklamaná z nás, pretože teraz som už naozaj verila, že to vyjde, že to bude navždy.
Na začiatku som sa zvykla pýtať… Kedy? Kedy sa niečo zmení, kedy to bude krásne, idylické a ako z rozprávky, bez prekážok, problémov a momentov, ktoré ma vedia zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste srdca… No dnes som prišla na to, že sa čosi zmenilo. No nie to, čo som chcela, aby sa zmenilo. Táto zmena je iná. Sprevádza ju chlad a zvláštny pokoj, z ktorého mám zimomriavky. Doteraz som ho nepoznala…
Sú ľudia, ktorí sú zamilovaní do lásky a do pocitu, že milujú. A potom sú tu tí druhí… Tí, na ktorých som mala šťastie ja a možno i ty. Sú to ľudia, ktorí sú zamilovaní do pocitu, že ich niekto miluje. Napríklad ty… Žena, ktorá verí, že našla svojho princa a s ním už bude všetko omnoho ľahšie. No mýli sa… Našla klamára. Emocionálne vyprahnutú trosku, ktorá nedokáže cítiť nič. Takú, ktorej sebavedomie udiera na mozog a je jej jedno, či za sebou nezanecháva ďalšie citové mŕtvoly. Presne o týchto ľuďoch chcem dnes písať. Ja im venujem pár riadkov, aby si im ty nemusela venovať svoje srdce.
Viem, aké to je budiť sa každé ráno s pocitom, že opäť čelíš realite. Poznám tie rána… Kedy sa zo stavu blaženej nevedomosti okamžite prepneš do módu, v ktorom si to všetko uvedomíš a opäť ťa to zvalcuje. To, že je TO pravda. Že je TO definitívne a skutočné a ty s tým nedokážeš urobiť nič. Iba to prežiť. Nejako, hoci stále nevieš ako. Pretože TO neodchádza, no všetko, čoho sa desíš, sa len stupňuje. Viem, aký to je pocit. Viem, aké je to desivé pozerať sa z očí do očí svojej najhoršej nočnej more, ktorá sa stala reálnou.
Ak by mali vzťahy oficiálne spísané zákony, jeden z hlavných paragrafov by znel: Nikdy neprijímaj malé ospravedlnenia za veľké chyby! A už vôbec ich, prosím, neprijímaj opakovane. Jedenkrát, dvakrát, trikrát… V tom prípade už chybu nerobí on, ale ty. Ak sa to stane viac ako raz, nielenže má oprávnený dôvod na škodoradostný smiech, ale ty sama si koleduješ o to, aby sa to zopakovalo…
