Category
Si v situácii, o ktorej sa domnievaš, že sa nikdy neskončí. Ako by sa aj mohla, keď v tvojej duši práve teraz panuje totálna anarchia? Srdce plače a krváca, hlava ničomu nerozumie. Ani jedno, ani druhé nevidia žiadne východisko. Proste odišiel, povedal zbohom, rozprávka sa skončila… A ty prežívaš drámu, ktorej dej sa odohráva v poriadne hmlistom a depresívnom prostredí.
Nedávno som na našom Instagrame písala prológ k obrázku, ktorý vyvolal celkom slušnú pozitívnu odozvu. Dovtedy som si myslela, že sa tento „problém“ týka iba mňa. Že som jedna z mála, ktorí to na sebe začali pozorovať, no podľa vašich slov, je nás viac, ako by som predpokladala. Bohužiaľ… A to ma prinútilo zamyslieť sa. Prečo sa to deje a prečo vekom strácame nádej…
Ak by som mala byť úprimná, neznášam túto dobu. Neznášam, že sa každý ponáhľa. Že jeden neberie ohľad na druhého, ale na druhej strane sa každý stará do každého. Neznášam, že ľudia chcú rozhodovať o živote niekoho iného. Prečo by mali?
Doba, spoločnosť a okolie na nás vyvíjajú taký tlak, že občas naozaj nevieme, kto vlastne sme.
Každá žena na nich trvá. Na zázrakoch. A nie, prosím, teraz nekrúť hlavou, pretože na ne veríš aj ty. Nemám na mysli zázraky, vďaka ktorým sa z teba stane žena, akou chceš byť – umelkyňa, lekárka, mama piatich šťastných detí, šťastná bezdetná kariéristka… To všetko sú zázraky, ktorých plamienok vieš rozdúchať. Správnym nastavením mysle. Triezvym pohľadom na svet, permanentným úsilím, tvrdou prácou… Skôr vravím o zázrakoch, ktoré sa nikdy nestanú, všetkým okrem teba je to jasné, no ty stále veríš…
Len láska nestačí… To ste už počuli snáď miliónkrát. Lenže zamysleli ste sa niekedy nad tým? Prečo tá láska naozaj nestačí? Prečo sa rozpadnú vzťahy, v ktorých láska bola? A možno aj tá osudová? Áno, mnohí si povieme, že ak je to tá pravá láska, vzťah sa predsa rozpadnúť nemôže… Lenže môže. A veľmi ľahko.
Zažila som to na vlastnej koži. Počúvala som o tom od kamarátok… Videla som to na vlastné oči…
Veľa žien, ktoré sú samy, si myslia, že na vzťahoch je postavený celý svet. Možno aj majú pravdu, lenže na akých vzťahoch? Na takých, v ktorých sú ignorované, týrané a ponižované? Keď si ich muž neváži, nepomôže a nie je im oporou? Alebo keď ich partner vníma ako samozrejmú, istú vec a nemá za potrebu sa spýtať ani banálnu otázku: „Zlatko, aký si mala deň?“?
