Category
Vždy ma fascinovalo, ako dlho v nás dokážu rezonovať niektoré slová, ktoré sa nám dostanú do uší od osoby, od ktorej by sme chceli počuť niečo iné. Niektoré skutky, s ktorými sme nerátali. Niektoré klamstvá, nedorozumenia a výčitky, ktorým sme museli čeliť, hoci sme sa nikdy neprevinili. To všetko si v sebe nesieme dlho potom, ako sa istá kapitola nášho života uzavrie. No jej záver nastal iba v čase. Nie v našom srdci.
Sú vzťahy, ktoré som si sama pre seba nazvala prízrakom. Láska je silná, myšlienky na neho sa nedajú odohnať, vo vnútri je toľko bordelu, že by sa z toho jeden zbláznil. Nič nie je isté, možno iba to, že zajtra to tu bude znovu… Sú lásky, ktoré sa na ten prízrak nápadne ponášajú – jeden z dvojice sa dokáže pravidelne vypariť a potom v tej najmenej očakávanej chvíli sa znovu zjaví. Len tak. Aby ťa opäť pobláznil. Opäť vystrašil. Opäť ti dokázal, že túto kapitolu ešte nemáš definitívne za sebou.
Raz začneme každý odznovu… Zvlášť… Tak tieto vety ma pripravovali o rozum. V čase, kedy som prestávala rozumieť aj sama sebe, kedy som kašľala na všetko a na všetkých, pretože z teba som si urobila absolútnu prioritu, som sa týchto viet bála až tak, že som strácala schopnosť dýchať. Reflex tak prirodzený pre každú jednu živú bytosť u mňa zrazu začal zlyhávať. A to len kvôli tebe. Kvôli strachu, že ťa raz stratím.
Hovorí sa, že risk je zisk. Avšak nie vtedy, ak riskuješ, že stratíš seba. Túto formulku u nás môžete čítať celkom často… Čo to teda znamená stratiť samu seba? Je to stav, kedy prestávaš veriť aj sebe. Prestávaš si rozumieť a jediné, čo chceš, je dostať sa z tejto situácie preč… Lenže ako? Ako sa to dá, ako je možné vrátiť si život do vlastných rúk, keď je v ňom zrazu až príliš veľa neporiadku?
Vždy, keď je mi ťažko, bolí ma srdce alebo je mi jednoducho smutno, lebo, bohužiaľ, už má byť za kým, pozriem sa na nebo… A vidím ich tam. Pomáha mi to… Naozaj. Veľmi.
Čím dlhšie píšem, tým viac z vás sa ma pýta, kde mám tú istotu, že to, v čo verím, je skutočné. Ako je možné, že niečo, čomu oni nerozumejú, mne vždy pomôže a pohladí ma na duši…
Myslela som si, že už neviem milovať. Dlho som žila v domnení, že zamilovaná už nikdy nebudem, pretože v pamäti mám pomerne čerstvé spomienky na časy, kedy som milovala. Raz dávno som milovala viac, ako som chcela, a dokonca som si na sklonku tohto obdobia lásku začala aj zakazovať. Myslela som si, že už nikdy milovať nebudem, lebo boli časy, kedy som milovala až príliš. A tieto chvíle boli tak silné, že stopy, ktoré vo mne zanechali, nikdy nezmažem.
