Úlomky

Tento text bude trochu iný ako moje predošlé. Nebude o vzťahoch. Teda vlastne bude… Ale o trochu iných vzťahoch, o akých zvyknem písať. Zväčša boli moje riadky o láske. Partnerskej, mileneckej a dokonca najčastejšie o takej, ktorá sa skončila zlomených srdcom, pretože niekto ľúbil viac, niekto menej, niekto vôbec, niekto lásku nechcel, no chcel to pekné, čo spolu s ňou ruka v ruke chodí. A dnes som si uvedomil, že jedným zlomeným srdcom sa život nekončí. Vlastne som to vedel omnoho skôr, ale nakoľko mám práve teraz v duši o niečo viac bolesti ako obvykle, prišiel som na to, že na rozdiel od zlomeného srdca, táto sa asi nikdy nevylieči.

Prednedávnom som dostal otázku, čo znamená dospieť, a mňa to namiesto rýchleho vysúkania akejsi odpovede prinútilo zamyslieť sa. Kedy vlastne dospejeme? Čo presne si pod pojmom dospelosť máme predstaviť a ako ju kto kedy zadefinoval okrem toho, že v osemnástich dostaneme povolenie piť alkohol či možnosť voliť a sme za seba zodpovední vo všetkom, čo už naďalej vykonáme? Podľa mňa to nie je o veku. A možno ani o inteligencii či schopnosti porozumieť svetu tak, aby sme v ňom prežili my sami a rovnako aj všetci, ktorých stretneme, bez ujmy.

Často sa hovorí, že muži sú tí, ktorí zo vzťahu zdrhnú prví. A ja s tým nesúhlasím. Nie je to iba môj názor, no podľa toho, čo som už mal možnosť za svoj krátky život vidieť, si dovolím tvrdiť, že z partnerských zväzkov utekáme na rovnako všetci bez rozdielu. Muži aj ženy. A to je dobre, pretože ak nám niečo ubližuje a my to nemôžeme zmeniť, poďme hľadať niečo iné. Avšak o tom som dnes nechcel… Teraz by som rád hovoril o tom, aké ženy zostávajú v našej mysli naveky.