Category
Určite to poznáš. Ten pocit neistoty, keď nevieš, na čom si. Ticho, ktoré nasleduje po jeho odchode, a otázky, ktoré ti víria v hlave. „Prečo ma neľúbi tak, ako ja ľúbim jeho?“ „Čo ešte musím urobiť, aby si uvedomil, akú hodnotu pre neho mám?“ Možno si myslíš, že si mu dala všetko, čo mohol chcieť. Možno stále dúfaš, že sa jedného dňa zmení, že pochopí, že TY si tá pravá.
Poznáš ten pocit, keď ťa srdce ženie k tomu, aby si sa snažila viac? Nahovára ti, že ak budeš lepšia, krajšia, ústretovejšia, on si to raz všimne? Že ak sa na chvíľu staneš niekým iným, vzťah sa napraví? Vôbec totiž nie je ťažké podľahnúť pocitu, že za toxickú lásku môže naša nedokonalosť. Práve naopak, je to dosť častý jav… A tak investuješ všetko. Svoju energiu, čas, city. Robíš všetko, čo je v tvojich silách, no stále cítiš, že to nestačí.
Sľúb mi, že ku mne budeš vždy úprimný. Sľúb mi, že ma nikdy nenecháš žiť v ilúzii, ktorá by bola len tienistým odrazom pravdy. Pretože láska, ktorú si s tebou predstavujem, nesmie byť založená na klamstvách. Viem, že to bude znieť zvláštne. Ale nechcem ťa za každú cenu. Nechcem ťa za cenu toho, že v našom vzťahu stratíme samých seba. Že sa budeme viac trápiť ako milovať, viac si ubližovať, než sa navzájom chrániť. Nechcem ťa za cenu toho, že si budeme klamať…
Dlho som hľadala tie správne slová, ktorými by som si pred sebou ospravedlnila, prečo som odišla. Nie preto, že by som pochybovala o svojom rozhodnutí, ale preto, že som chcela pochopiť samu seba. Chcela som si to sama pred sebou obhájiť, aby si ma nelákal späť. Až časom som si uvedomila, čo bolo pravým dôvodom. A hoci je úplne banálny, predsa len mi trvalo, kým som ho pomenovala…
Občas si želáme, aby sme dokázali veriť na zázraky. No život nás naučil, že zázraky nie sú pre každého, že sa dejú len vo filmoch a nevytvoril ich život samotný, ale režisér a hŕstka hercov. Možno aj ty máš pocit, že vtedy, ak sa rozdáva šťastie a plnia sa sny, sa na teba zabúda… Že všetko, v čo si dúfala, sa nejako nenaplnilo. Láska, porozumenie, ten pocit, že niekomu naozaj patríš – niekedy sa zdá, akoby si na teba tie veci jednoducho „nenašli čas,“ akoby ťa už len z princípu míňali.
Možno práve teraz sedíš v tichu, pozoruješ svoj odraz v okne, a všetko ti pripomína uplynulé mesiace. Rok plný chvíľ, ktoré by si najradšej vymazala, ktoré by si pokojne zo svojho života vypustila. Rok plný strát, zmien a krokov, ktoré si musela urobiť aj napriek tomu, že ťa desili. Možno si občas mala pocit, že život ti uštedril viac, ako si mohla uniesť, a keď si sa snažila získať späť to, čo si stratila, zdalo sa, že aj tie najmenšie nádeje sa ti strácali medzi prstami.
