Category
K napísaniu tohto článku ma inšpiroval jeden rozhovor. Bol so ženou, ktorú mám úprimne rád, pretože patrí medzi osoby, ktoré má jednoducho rád každý. Vždy milá, vždy príjemná, vždy má čo k veci povedať, vždy počúva, ak je treba… A tých vždy tam je omnoho viac, no ako som mal možnosť zistiť, je ich tam až príliš. Lebo ten, kto vždy poskytne ostatným všetko, čo potrebujú cítiť alebo počuť, to nemusí zákonite vedieť dať aj sebe.
Bolo to už tak dávno. Dávno predtým, ako som spoznala teba. Pamätám si na ten život, v ktorom som neverila na rozprávky. Neverila som na happy end, neverila som nikomu iba sebe… A teraz je to tu zas.
Vieš, pamätám si aj na to, ako som najprv neverila ani tebe. Prečo by som aj mala? Nikdy predtým som necítila to, čo k tebe…
Bolo to zvláštne obdobie. Z oblakov som spadla na tvrdú zem a dlho som ani nechcela nájsť odhodlanie postaviť sa. Kvôli tebe… Kvôli tomu, že som si nechcela pripustiť, že ty a ja pôjdeme každý svojou cestou. Nevidela som v tom zmysel, taký život som nechcela. Bez teba… Nemôžem povedať, že som o teba bojovala, ale aj tak ma to stálo dosť síl. Bojovala som sama so sebou. Viem totiž, že o lásku sa bojovať nesmie, pretože je to zbytočné. Ja som ti moje city „iba“ prejavovala. Dávala som ti ich najavo vždy, keď na to bola príležitosť.
O ženách sa vraví, že sme komplikované. Že nevieme, čo chceme, tak to hľadáme a keď to nájdeme, zistíme, že to nie je ono… Že sme si svoje priania, túžby či želania len zle zadefinovali, z predstáv sme ich nesprávne premietli do slov a skutočnosti. No vieš… Občas sa ťažko nachádza to, čo je raritné. Zriedkavé asi tak, ako je dnes zriedkavá nezištná pomoc. Niekedy sa naozaj len s námahou vysloví túžba, na ktorej podstatu sa už dávno zabudlo.
Raz príde deň, keď si uvedomíš, že trápenie nevedie nikam. A že ak on bude v tvojom živote, tak sa nikdy nebudeš cítiť skutočne šťastná. Spomeň si, koľko bolo tých krásnych chvíľ. A koľko bolo tých, keď si plakala a cítila bolesť?
Spýtaj sa samej seba, či to skutočne stojí za to. A či už neprišiel čas ísť…
Si v situácii, o ktorej sa domnievaš, že sa nikdy neskončí. Ako by sa aj mohla, keď v tvojej duši práve teraz panuje totálna anarchia? Srdce plače a krváca, hlava ničomu nerozumie. Ani jedno, ani druhé nevidia žiadne východisko. Proste odišiel, povedal zbohom, rozprávka sa skončila… A ty prežívaš drámu, ktorej dej sa odohráva v poriadne hmlistom a depresívnom prostredí.
