Category
Ak by som mala byť úprimná, neznášam túto dobu. Neznášam, že sa každý ponáhľa. Že jeden neberie ohľad na druhého, ale na druhej strane sa každý stará do každého. Neznášam, že ľudia chcú rozhodovať o živote niekoho iného. Prečo by mali?
Doba, spoločnosť a okolie na nás vyvíjajú taký tlak, že občas naozaj nevieme, kto vlastne sme.
Každá žena na nich trvá. Na zázrakoch. A nie, prosím, teraz nekrúť hlavou, pretože na ne veríš aj ty. Nemám na mysli zázraky, vďaka ktorým sa z teba stane žena, akou chceš byť – umelkyňa, lekárka, mama piatich šťastných detí, šťastná bezdetná kariéristka… To všetko sú zázraky, ktorých plamienok vieš rozdúchať. Správnym nastavením mysle. Triezvym pohľadom na svet, permanentným úsilím, tvrdou prácou… Skôr vravím o zázrakoch, ktoré sa nikdy nestanú, všetkým okrem teba je to jasné, no ty stále veríš…
Len láska nestačí… To ste už počuli snáď miliónkrát. Lenže zamysleli ste sa niekedy nad tým? Prečo tá láska naozaj nestačí? Prečo sa rozpadnú vzťahy, v ktorých láska bola? A možno aj tá osudová? Áno, mnohí si povieme, že ak je to tá pravá láska, vzťah sa predsa rozpadnúť nemôže… Lenže môže. A veľmi ľahko.
Zažila som to na vlastnej koži. Počúvala som o tom od kamarátok… Videla som to na vlastné oči…
Veľa žien, ktoré sú samy, si myslia, že na vzťahoch je postavený celý svet. Možno aj majú pravdu, lenže na akých vzťahoch? Na takých, v ktorých sú ignorované, týrané a ponižované? Keď si ich muž neváži, nepomôže a nie je im oporou? Alebo keď ich partner vníma ako samozrejmú, istú vec a nemá za potrebu sa spýtať ani banálnu otázku: „Zlatko, aký si mala deň?“?
Niektoré vzťahy predstavujú nástrahu. Spočiatku sú tak lákavé, priam neodolateľné. Dovolia nám, aby sme sa cítili tak, ako sme vždy snívali. Milované, vzbudzujúce túžbu aj pozornosť. Raz-dva do toho vhupneme, podriadime všetko svojim citom a nadobudneme pocit, že sa nám plnia naše sny. Presne tie, v ktorých v útulnom domčeku nachádzame hrejivé objatia, pochopenie, muža, ktorého milujeme a on miluje nás.
Je prvý január a ovzduším lietajú okrem vinšovačiek aj novoročné záväzky. Ešte pred rokom som si nejaký dala i ja. A skutočnosť, že som zabudla, o čo konkrétne šlo, je viac ako veľavravná. Dnes mám pocit, že som na predsavzatia „stará“. Alebo o niečo svetaznalejšia či zrelšia? Buď jedno, alebo druhé. No koniec koncov si myslím, že vítať nový rok predsavzatiami je zbytočnosť. K tomu, k čomu nás doteraz nedohnala vlastná túžba, sa nemá zmysel siliť, rovnako ako je len stratou času predstierať, že zo dňa na deň získame nové zvyky…
