Category
Viem, že to dnes so mnou nie je jednoduché. Uvedomujem si to každým dňom a ver, že mám kvôli tomu často výčitky. Jednoducho sa vo mne odohrávajú procesy, ktoré ma zaskočia tak, že ich nedokážem včas zastaviť. Strach prichádza vtedy, kedy by som mala pociťovať odvahu a radosť. Ak mi niekto preukáže svoje city, cúvnem, a možno to niekedy vyzerá, akoby som prejavmi náklonnosti opovrhovala…
Prednedávnom som dostal otázku, čo znamená dospieť, a mňa to namiesto rýchleho vysúkania akejsi odpovede prinútilo zamyslieť sa. Kedy vlastne dospejeme? Čo presne si pod pojmom dospelosť máme predstaviť a ako ju kto kedy zadefinoval okrem toho, že v osemnástich dostaneme povolenie piť alkohol či možnosť voliť a sme za seba zodpovední vo všetkom, čo už naďalej vykonáme? Podľa mňa to nie je o veku. A možno ani o inteligencii či schopnosti porozumieť svetu tak, aby sme v ňom prežili my sami a rovnako aj všetci, ktorých stretneme, bez ujmy.
Často sa hovorí, že muži sú tí, ktorí zo vzťahu zdrhnú prví. A ja s tým nesúhlasím. Nie je to iba môj názor, no podľa toho, čo som už mal možnosť za svoj krátky život vidieť, si dovolím tvrdiť, že z partnerských zväzkov utekáme na rovnako všetci bez rozdielu. Muži aj ženy. A to je dobre, pretože ak nám niečo ubližuje a my to nemôžeme zmeniť, poďme hľadať niečo iné. Avšak o tom som dnes nechcel… Teraz by som rád hovoril o tom, aké ženy zostávajú v našej mysli naveky.
Kedy je čas opäť milovať, po tom, ako sme už raz milovali, no bolo nám dokázané, že nič, čím sme si dovtedy boli istí, nie je naveky? A je to vlastne ešte možné – otvoriť svoje srdce aj napriek tomu, že si stále pamätá, ako veľmi bolo zlomené? Sklamaných ľudí dovedie ich zúfalstvo k ešte zúfalejším činom. Neuvedomujú si, že jediné, čo ich srdce potrebuje, je pokoj. No oni sa namiesto toho bezhlavo vrhajú do ďalšieho vzťahu alebo, naopak, všetkých ešte dlho potom od seba odháňajú.
Vieš, život je aj o tom, že mnoho stratíme. Ale možno je to len uhol pohľadu… Pretože tie straty môžu skôr predstavovať akési oslobodenie. Odpútanie sa od toho, čo nám ubližovalo a čo vôbec nebolo naše. My ľudia sa totiž vieme naviazať aj k tomu, čo nám spôsobuje bolesť. Sme už raz takí. Buď veríme, že sa to zlepší, alebo sa podceňujeme až do takej miery, že nadobudneme pocit, že si nič lepšie nezaslúžime. A tak bojujeme. So životom, so všetkými jeho okolnosťami, s bližšími aj menej blízkymi a v neposlednom rade i so sebou.
Tie najkrajšie zážitky a stretnutia k nám prichádzajú vtedy, keď ich najmenej čakáme a najviac potrebujeme. Bolo to v máji tohto roku, keď nám v mailovej schránke pristála správa od Viktora, ktorý sa rozhodol napísať na náš blog jeden článok. Jeho text sa vám páčil tak, že sa o týždeň stal naším redaktorom a jeho riadky môžete u nás čítať so železnou pravidelnosťou. Hoci sa niekedy za klávesnicou natrápi, je jedným z najdisciplinovanejších redaktorov, akých máme. Paradoxom je, že sa nám ozval práve v čase, kedy som premýšľala, ako náš web trochu oživiť. Čo urobiť, aby sme sa vám, našim čitateľom a čitateľkám, ani po dvoch rokoch nezunovali…
