Kategória
I keď sa hovorí, že máme svoj život pevne vo svojich rukách, nie vždy je to pravda. Niekedy nemáme na výber. Niekedy nemáme dokonca ani len šancu niečo zmeniť. Jednoducho sa stanú veci, ktoré neovplyvníme, no ony zasa ovplyvnia nás. A práve o týchto skutočnostiach chcem dnes hovoriť. O momentoch, ktoré v nás už navždy zanechajú prázdne miesta, a my – nech robíme, čo robíme – s tým neurobíme nič.
Hovorí sa, že domov nie je byt alebo dom… A že domov sú ľudia. Najprv rodina a potom časom – keď nájdeš, koho si celý život hľadala, sa domovom stane on. Jeho náruč, jeho láska. Vieš, láska už dávno nie je o tom, čo nás majú naučiť romantické filmy. Nikto za tebou nepobeží na stanicu alebo letisko, keď sa rozhodneš odísť, a nepožiada ťa o ruku pred davom ľudí…
Takmer celý život som si myslel, že čím viac mám, dosiahnem a vybudujem, tým viac budem spokojnejší. Boli časy, kedy som doslova zhromažďoval veci, potom to prešlo do náruživej cestovateľskej mánie a neskôr som mal potrebu spoznať čo najviac ľudí. A výsledok? Bol som zavalený tonou nepotrebností, unavený z permanentného striedania postelí, krajín či časových pásiem, a to všetko v spoločnosti ľudí, ku ktorým som sa nedokázal dostať bližšie.
Chcela by som tento článok venovať všetkým vám, ktoré máte okolo 20 rokov a ešte ste nemali vzťah. Cítite sa čudne, však? Presne si pamätám ten pocit. Mala som 19 a niekedy som mala pocit, že chytám „stareckú depresiu“… Mala som chvíle, kedy som sa cítila naozaj čudne. Považovala som sa za čudnú len preto, že ja som sa v 19-ich ešte nemohla pochváliť žiadnym vzťahom.
Časom som pochopila, že na istý typ bolesti neexistuje liek. Nie je možné ju utlmiť, potlačiť ani sa tváriť, že ma nič nebolí. Pretože bolí… Ale dnes viem, že je to v poriadku, lebo to bolieť má. Čo iné by som po tom všetkom mala cítiť? Veď som predsa milovala, tak ako len žena dokáže milovať, no… No nebola to láska, ktorá by hriala pri srdci.
Dnes výnimočne začnem bez dlhšieho úvodu. Uplynulý týždeň som totiž zažil niečo, čo vo mne pozitívne zarezonovalo. Trochu drzo, no na moju obranu – nechtiac – som sa započúval do cudzieho rozhovoru. Skupinka niekoľkých mužov spovedala na parkovisku pravdepodobne svoju kolegyňu tak hlučne, že sa okolo nich nedalo prejsť bez toho, aby som ich nepočul.
