Category
Každý z nás pôsobí inak, a pritom si to, ako ho druhí vnímajú, vôbec neuvedomuje. Jednoducho sa dostane do kolobehu bežného života, ktorý ho tak pohltí, že sa vôbec nezamýšľa nad tým, či mu ostatní dokážu naozaj porozumieť. Berie, čo mu život dáva, a občas len pokrúti hlavou, prečo sa mu opakovane dejú isté veci, no stále nevidí dôvod pátrať po príčine kdesi v hlbinách svojej duše, pretože na to jednoducho nemá čas…
Niekedy sa musím zamyslieť nad tým, prečo ľudia zostávajú v takzvaných nefunkčných vzťahoch alebo len tak medzi rečou utrúsia, že nemajú pravých priateľov, iba falošné tvory, ktoré sa im ozvú vtedy, keď niečo potrebujú. A oni s nádejou v očkách pre nich aj tak urobia prvé i posledné, aby sa dočkali len toho, že budú opäť zmietnutí zo stola ako prašivá omrvinka. Nie je mi z tejto predstavy dobre… O to viac, keď viem, že takýchto ľudí na svete vôbec nie je málo.
Už som to pochopil… Dnes to vidím inak. Viem, že som urobil chybu. Mrzí ma to. Dokážem ti, že mi na tebe napriek všetkému záleží. Zahodíme minulosť za hlavu. Chcem to napraviť. Zmenil som sa…
Aj toto sú slová, ktoré v ženskej duši spôsobia doslova explóziu. Časom sa naučíme žiť bez niekoho, kto nám v srdci zanechal nemalé jazvy, pochopíme, že sa to stať malo, a na lásku a vzťahy ako také sa zrazu pozeráme trochu inak. Sme obozretnejšie, menej dôverčivé, viac sa držíme v ústraní a hovoríme si, že ak má niečo do nášho života prísť, príde to samo.
Viem, aký je dnešný svet. Viem, akí sú dnešní ľudia. Viem to, bohužiaľ, z vlastnej skúsenosti. Už mnohí ma sklamali, už mnohí ma zranili, už mnohí mi ublížili tak, že som sa snáď miliónkrát zaprisahávala, že už nikdy nebudem nikomu veriť. Že už nikoho nevpustím do svojho života a už vôbec nie do svojho srdca…
A vždy som bola rozhodnutá to dodržať.
Začiatky vzťahu, to je prechádzka ružovou záhradou. Niekto nás upúta a nakoľko chceme, aby sme upútali aj my jeho, snažíme sa zažiariť v tom najkrajšom svetle. Hádať sa nám veľmi nechce, veď zväčša nie je ani kvôli čomu. Ústupky sa v tomto štádiu nosia až priveľmi, dokonca nás aj veci, ktoré nám neskôr prekážajú, teraz hrozne priťahujú. Ale potom sa to mení a z veľkej lásky je veľký problém. Už nám jedno, aký dojem zanecháme, pretože máme reálnym základom nikdy nepodložený pocit, že môžeme všetko a ten druhý tu stále bude.
Milé ženy, tak vám poviem, ako je… Niekedy proste robíme drámu namiesto toho, aby sme sa dobre schuti zasmiali. Nevravím, že sa máme stať pragmatičkami a že si sem-tam nemáme dobre porevať. Veď sme ženy a slzy k nám proste patria asi tak, ako otravná domová dôverníčka do každého paneláku. Ale… Ale to „ale“ tu nad nami kdesi visí! Občas by bolo dobré odosobniť sa. Len tak. Od všetkého. A pozrieť sa na celú vec očami niekoho, kto s naším mega problémom nemá nič spoločné.
