Kategória
Ver mi, keď ti poviem, že všetko bude lepšie. Ver mi, keď hovorím, že nič nebude také, aké je to dnes. Žiadny deň sa nebude opakovať. Ani ten najšťastnejší okamih nášho života nebude trvať dlhšie, hoci si to niekedy prajeme. A rovnako aj ten najsmutnejší deň sa raz skončí a vystrieda ho nový východ slnka. Ver mi…
Niekedy premýšľam nad tým, čo sa skrýva za úsmevmi druhých ľudí. Presne tých, o ktorých viem tak málo, no stretávam ich každý deň. Premýšľam, či aj oni majú starosti a či si niekedy povedali, že už nevládzu, no naďalej sa usmievajú. Pretože práve za usmiatou tvárou sa skrýva najviac bolesti. Viem to. Aj ja sa totiž často usmievam, a najmä vtedy, keď dobrá nálada v mojej duši nepanuje.
Nie, ja nie som typ dievčaťa do „takmer“ vzťahu. Nechcem vo svojom živote niekoho, kto ma bude jeden deň akože milovať a na druhý deň sa správať úplne inak. Nechcem niekoho, kto sa bude tváriť, ako je všetko super, a potom zrazu cúvne, lebo sa zľakne, že to začína byť príliš vážne. Nechcem niekoho, kto nedá zo seba všetko, len preto, že si nebude istý.
Často od mojich rovesníkov počúvam vety typu: „Už by som aj chcel nájsť nejakú, s ktorou zostarnem.“ Po všetkých dobrodružstvách, ktorými sa niekedy na pive „mačovsky“ chvália, prišiel na psa mráz a akosi zatúžili kdesi a s kýmsi sa usadiť. Fakt, že síce starnú, ale nedospievajú, je druhá vec, ale to by bolo zasa na úplne iný článok…
Občas v našom živote nastanú momenty, kedy pochopíme, že musíme niečo zmeniť. Napriek odhodlaniu, ktoré sme roky zbierali, napriek tomu, že možno budeme musieť čeliť netaktným otázkam nášho okolia.
Jednoducho sa dostaneme do bodu, v ktorom prídeme na to, že takto to už ďalej nejde.
To hlboké ticho, ktoré vždy ostane a nikdy ho nikto nezaplní. To ticho, v ktorom ostávame príliš dlho… Pretože máme strach. Strach z toho, čo by sa mohlo stať. Strach z vyslovenia slov, ktoré viac ublížia, ako potešia. Nikto o tom v skutočnosti nechce hovoriť, pretože nevedia, čo cítiš…
