Category
Dnes už viem, že nič nie je nemožné. Poznáte ten moment, keď nám hrdlo zovrie strach, bolesť alebo sklamanie, pri ktorom máme pocit, že nám vzalo všetko, čo sme až doteraz tak namáhavo zbierali? Vtedy sa zvykneme pýtať, prečo sa to stalo práve nám, a chceme počuť slová, ktoré by nás upokojili a dodali nám silu. Ale namiesto toho by sme si pár slov mali venovať my samy… Raz budeme nezraniteľné.
Možno sa pýtaš, prečo odišla. Bez slova. Len tak, bez príčiny, ktorú by si poznal. Možno sa ti zdá, že to bol skrat, ktorý neskôr oľutuje, a preklínaš ju, pretože si si istý, že takto sa problémy neriešia. Veď predsa doteraz bolo všetko v poriadku, žil si si v pohodlí a v sladkom polospánku, aj keď si práve nespal. Zvykol si si na ňu. Prestal si sa starať, zaujímať a pýtať sa, či ju niečo netrápi. Zabudol si na to, aké ťažké bolo získať si ju. Ale vieš… Možno je všetko inak.
Niekedy mám pocit, že sa niektorí ľudia ženú do vzťahov len preto, aby nezostali na ocot. Nestýkam sa s takým množstvom žien a už vôbec s nimi nevediem rozhovory o tom, ako to vnímajú ony, tak sa radšej zameriam na mužov. Predovšetkým chlapov po 35ke táto mánia nájsť si čím skôr partnerku posadne až šialeným spôsobom. Babka ich na rodinnom obede bombarduje otázkami, kedy už bude vnúčik, na svadby svojich rovesníkov chodia zásadne sami, a tak si povedia, že už nastal čas.
I keď sa hovorí, že máme svoj život pevne vo svojich rukách, nie vždy je to pravda. Niekedy nemáme na výber. Niekedy nemáme dokonca ani len šancu niečo zmeniť. Jednoducho sa stanú veci, ktoré neovplyvníme, no ony zasa ovplyvnia nás. A práve o týchto skutočnostiach chcem dnes hovoriť. O momentoch, ktoré v nás už navždy zanechajú prázdne miesta, a my – nech robíme, čo robíme – s tým neurobíme nič.
Hovorí sa, že domov nie je byt alebo dom… A že domov sú ľudia. Najprv rodina a potom časom – keď nájdeš, koho si celý život hľadala, sa domovom stane on. Jeho náruč, jeho láska. Vieš, láska už dávno nie je o tom, čo nás majú naučiť romantické filmy. Nikto za tebou nepobeží na stanicu alebo letisko, keď sa rozhodneš odísť, a nepožiada ťa o ruku pred davom ľudí…
Takmer celý život som si myslel, že čím viac mám, dosiahnem a vybudujem, tým viac budem spokojnejší. Boli časy, kedy som doslova zhromažďoval veci, potom to prešlo do náruživej cestovateľskej mánie a neskôr som mal potrebu spoznať čo najviac ľudí. A výsledok? Bol som zavalený tonou nepotrebností, unavený z permanentného striedania postelí, krajín či časových pásiem, a to všetko v spoločnosti ľudí, ku ktorým som sa nedokázal dostať bližšie.
