Category
Nepamätám si na to, čo presne sa vtedy dialo vôkol mňa, hoci ma to takto spätne prekvapuje. Vraj si na dôležité a prevratné momenty v našich životoch spomíname úplne do detailov. Možno by si niekto druhý vedel teraz v mysli vybaviť aj to, aké bolo počasie, čo mal oblečené a či sa atmosféra okolo neho výrazne zmenila. Ale ja nie…
Viem, že by som nemala, ale ešte stále na teba myslím. Nie ako predtým. Netrápim sa myšlienkami na to, či a kedy sa vrátiš. Rozprávka sa skončila a ja som to prijala ako fakt. Je tu však niečo, čo zostalo nevypovedané. Viem, že pekné veci niekedy skončia. Tak to proste je.
Otázka, či ide o toho pravého alebo tú pravú, sa nám v mysli vynorí vždy, keď sa niečo vo vzťahu začína lámať. Práve vtedy, keď opadne prvotný ošiaľ, hladina hormónov v krvi pri vzájomných dotykoch nezaznamenáva šialenú sínusoidu a dvojica po večeroch namiesto sledovania nočnej oblohy rieši omnoho praktickejšie záležitosti.
Dokedy je možné milovať toho nesprávneho človeka? Koľko toho musí ženská duša zniesť, kým sa v nej niečo zlomí? A prečo nie sme schopné povedať si dosť už pri prvom náznaku, že niečo nie je v poriadku? Občas totiž musíme spadnúť tak hlboko, že cesta nahor je už zahataná. Ešte dlho potom sa budeme držať tesne nad dnom a premýšľať, prečo sa to stalo práve nám.
Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
Keď sa nad tým tak zamyslím, všetci niečo hľadáme. Neustále, každý deň, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Hľadáme to, po čom túžime, čo nám chýba a bez čoho nevieme plnohodnotne žiť. Čo to vlastne je? Sú to „veci“ tak banálne, až si mnohokrát povieme, že predsa musí ísť o samozrejmosť. Ale opak je pravdou…
