Category
Často od mojich rovesníkov počúvam vety typu: „Už by som aj chcel nájsť nejakú, s ktorou zostarnem.“ Po všetkých dobrodružstvách, ktorými sa niekedy na pive „mačovsky“ chvália, prišiel na psa mráz a akosi zatúžili kdesi a s kýmsi sa usadiť. Fakt, že síce starnú, ale nedospievajú, je druhá vec, ale to by bolo zasa na úplne iný článok…
Občas v našom živote nastanú momenty, kedy pochopíme, že musíme niečo zmeniť. Napriek odhodlaniu, ktoré sme roky zbierali, napriek tomu, že možno budeme musieť čeliť netaktným otázkam nášho okolia.
Jednoducho sa dostaneme do bodu, v ktorom prídeme na to, že takto to už ďalej nejde.
To hlboké ticho, ktoré vždy ostane a nikdy ho nikto nezaplní. To ticho, v ktorom ostávame príliš dlho… Pretože máme strach. Strach z toho, čo by sa mohlo stať. Strach z vyslovenia slov, ktoré viac ublížia, ako potešia. Nikto o tom v skutočnosti nechce hovoriť, pretože nevedia, čo cítiš…
Nakoľko má tento portál v názve slovo žena, myslím si, že niet lepšieho priestoru na vyjadrenie mojej myšlienky. Vy ženy to máte v dnešnej dobe naozaj ťažké. Teraz sa vám nechcem líškať ani sa vám podlizovať, pretože by som tajne zúfalo túžil po blízkosti nežnejšieho pohlavia. Nie, toto nie je zoznamka, preto môžem byť o to viac úprimnejší.
Vždy keď sa to stane, potrebujem sa zavrieť doma a zostať v posteli schúlená tak dlho, kým si nepoviem, že je to preč. Tie spomienky, tie pocity, ktoré na spomienky nadväzujú. Akoby som sa chcela uistiť, že som konečne v bezpečí a nič z toho, čo sa mi dialo predtým, sa už nezopakuje. Preto tá posteľ, tá huňatá deka, čas, ktorý zrazu zastal, a všade absolútne ticho…
Je to jednoduché, no ľudia to vždy aj tak radšej celé skomplikujú. Pretože nie je „jednoduché“ ako jednoduché. Vo svojom živote som si prešla už naozaj všetkým možným a naučilo ma to pár veľmi dôležitých vecí. Jednou z nich je: Nikdy neklam. Nikdy neklam iným – väčšinou sa na to časom príde. A nikdy neklam seba – lebo načo? Vážne. Načo klamať samých seba? Nie je to prospešné absolútne ničomu, verte mi…
