Category
Spomínam si na dni, kedy som sa musela premáhať, aby som nekričala. Krik mám totiž spojený len s ľuďmi, s ktorými ja osobne nechcem mať nič spoločné. A tak som sa snažila tlmiť v sebe potrebu zakričať vždy, keď to na mňa prišlo. Napríklad vtedy, keď som cítila úplnú bezmocnosť a vedela som, že ťa strácam, hoci ty si s maskou na tvári tvrdil opak.
Nepamätám si na to, čo presne sa vtedy dialo vôkol mňa, hoci ma to takto spätne prekvapuje. Vraj si na dôležité a prevratné momenty v našich životoch spomíname úplne do detailov. Možno by si niekto druhý vedel teraz v mysli vybaviť aj to, aké bolo počasie, čo mal oblečené a či sa atmosféra okolo neho výrazne zmenila. Ale ja nie…
Viem, že by som nemala, ale ešte stále na teba myslím. Nie ako predtým. Netrápim sa myšlienkami na to, či a kedy sa vrátiš. Rozprávka sa skončila a ja som to prijala ako fakt. Je tu však niečo, čo zostalo nevypovedané. Viem, že pekné veci niekedy skončia. Tak to proste je.
Otázka, či ide o toho pravého alebo tú pravú, sa nám v mysli vynorí vždy, keď sa niečo vo vzťahu začína lámať. Práve vtedy, keď opadne prvotný ošiaľ, hladina hormónov v krvi pri vzájomných dotykoch nezaznamenáva šialenú sínusoidu a dvojica po večeroch namiesto sledovania nočnej oblohy rieši omnoho praktickejšie záležitosti.
Dokedy je možné milovať toho nesprávneho človeka? Koľko toho musí ženská duša zniesť, kým sa v nej niečo zlomí? A prečo nie sme schopné povedať si dosť už pri prvom náznaku, že niečo nie je v poriadku? Občas totiž musíme spadnúť tak hlboko, že cesta nahor je už zahataná. Ešte dlho potom sa budeme držať tesne nad dnom a premýšľať, prečo sa to stalo práve nám.
Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
