Category
Viem, že raz príde ten deň, kedy sa my dvaja opäť stretneme. Náhodne. Nečakane a bez toho, aby sme to plánovali alebo aby sme sa tomu vyhli. Nie som istá, ako sa budem cítiť, keď sa to stane. Ale jedno viem určite… Ak sa raz stretneme a nik z nás na to nebude pripravený, bude to úplne iné, ako to bolo doteraz.
Smutným paradoxom tejto doby je, že neustále túžime po nových a nových veciach. Po nových zážitkoch, túžime spoznávať stále viac ľudí, niekedy s nie celkom čistým úmyslom, a pritom zabúdame na to, čo už máme.
Zabúdame, čo už „vlastníme“…
Tento článok nebude o mužoch. Nebude venovaný jemu, ktorý sa nevie rozhodnúť, či má ísť alebo zostať. Bude venovaný tebe… Chcela by som ho venovať všetkým ženám, ktoré sa dostali vo svojom živote do bodu, kedy by aj chceli, ale nevedia, či môžu odísť. Možno sa to týka vzťahu. Možno života ako takého, alebo miesta, kde práve žiješ, len cítiš, že tam nepatríš.
Aj muži majú občas zlé dni. Presnejšie také, kedy tápajú, pochybujú a prestávajú dúfať. Po niekoľkých vzťahoch a dlhých súžitiach s nežnejším pohlavím môžem podľa vlastnej skúsenosti povedať, že ženy v počte prežití takýchto dní s prehľadom vyhrávajú, ale otázky typu, či raz stretneme svoju polovičku, si v ťažších chvíľach kladú aj muži.
Možno dnes, v tomto momente, nie som pripravená na lásku. Možno ešte nedokážem otvoriť svoje srdce niekomu inému. Možno ešte ani nechcem… a viem, že to ale nie je nesprávne. Možno to potrvá ešte nejaký čas, kým sa moje srdce prestane báť a moje telo si oddýchne. A ja im ho venujem. Venujem si ten čas, ktorý tak potrebujem… Bez výčitiek a bez strachu.
Nedávno som spozorovala celkom zvláštnu vec. Tie najzaujímavejšie ženy, ktoré poznám, sa už dlho neobjavili po boku žiadneho muža. Alebo ak chcete… sú už dlho samy. Láska akoby sa im vyhýbala, navonok sa môže zdať, že nejakým zázračným spôsobom od seba mužov dokonca odháňajú, alebo sa k nim oni nedokážu prebojovať. A pritom ide o ženy, ktoré si zaslúžia pozornosť viac ako ktorékoľvek iné.
