Category
Nikto sa nenaučí o živote tak veľa, ako človek, ktorý miluje nesprávnu osobu. Ako ten, kto miluje niekoho, kto mu to neopláca. Ako ten, kto miluje niekoho, kto ho iba vodí za nos a je mu jedno, akú spúšť po sebe zanechá. Láska je vskutku zvláštna. Vie vzniknúť aj tam, kde by vôbec vzniknúť nemala. Dokáže našu dušu upokojiť, ale aj priviesť do šialenstva…
Ona je príliš ženská.
Ona zase nemá city.
Ona je citlivka a hentá sa zdá, že pôjde aj proti celému svetu, ale výlučne sama.
Ona je veľmi samostatná a tá zase zlatokopka, lebo som jej musel zaplatiť lístok do kina…
Neviem, či poznáš ten pocit… Keď ráno vstaneš z postele a uvedomíš si, že ťa nič netrápi ani nebolí. Si jednoducho šťastná, len tak… pretože šťastnou môžeš byť. Si hrdá na to, že si mnoho vecí prekonala, a tvoju dušu napĺňa pokoj, dokonca sa i tešíš na nový deň. Si zvedavá, čo ti prinesie, lebo už viac nie si ustráchaná, opäť máš chuť objavovať svet.
Mala som strach… bála som sa byť bez teba v tomto mrazivom svete plnom tvárí, ktoré ale nemajú skutočný výraz, ktorým chýba pohľad, ktorý nám niečo prezradí… Bola som plná hnevu, plná sĺz, ktorým som zakazovala vyjsť von… Občas som si nebola istá sama sebou, svojím rozhodovaním, svojimi myšlienkami a TO je niečo, s čím som sa odmietala zmieriť…
Viem, že sa ti to teraz zdá ako obyčajná fráza, ktorou ťa upokojujú všetci, čo vidia tvoju strhanú tvár. Pravdepodobne si sa podobných viet napočúvala už dosť, dokonca si na ne chytila akúsi alergiu. Máš pocit, že ak to ešte raz niekto vysloví, vybuchneš a neudržíš sa.
Jednoducho je toho na teba príliš…
Hovorí sa, že nádej umiera posledná. Myšlienka je to pekná, ale nakoľko je použiteľná aj v reálnom živote? Dokedy máme živiť nádej? Ako dlho?
A čo keď práve ona začne zabíjať nás?
Vieš, pravda bolí. Často… Povedala by som, že skoro vždy.
