Category
Ak si sa zamiloval do ženy, ktorá už bola zlomená… Ah, drahý môj, prajem ti veľa šťastia… Ale ešte viac šťastia prajem jej. Na úvod dúfam, že si dobrý chlap, pretože ďalší hajzel je to posledné, čo teraz potrebuje… Niežeby si ju zlomil… Nie, o tom nehovorím. Ju už len tak ľahko nezlomí nič. Ide skôr o to, že ak ju využiješ, jej srdce bude po skúsenosti s tebou znovu o niečo tvrdšie. Znovu o niečo chladnejšie.
Myslela som si, že rozprávky sú výsadou detstva. Že vekom stratíme schopnosť uveriť v niečo imaginárne, v niečo, čo neexistuje, no je to tak krásne… Avšak čoraz viac som presvedčená o tom, že rozprávkam veríme stále, odhliadnuc od toho, koľko máme rokov a čo všetko máme za sebou. Len s tým rozdielom, že v rozprávke, ktorej sme ako dospelí ochotní uveriť, už nefigurujú draci, princezné, čarovné predmety ani honosné kráľovstvá. V dospelosti sa upíname na úplne iné rozprávky. Také, ktoré sa začínajú slovami: Milujem ťa.
Často som premýšľala, čím to je, že nás rozchody zasahujú vo väčších mierach ako čokoľvek iné, ako akákoľvek iná strata… a myslím si, že na rozchodoch je ťažké práve to, že neprichádzame len o niekoho. O nejakého človeka, s ktorým sme mali niečo spoločné, možno o človeka, ktorý nás do hĺbky poznal, a mali sme radi práve ten spôsob, akým sa k nám správal, ako sa o nás staral a ako nám rozumel…
Čoraz viac sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú sklamaní. Sklamala ich láska, sklamal ich niekto alebo často sklamali i sami seba… Čakali od vzťahu niečo extra. Niečo, čo videli doposiaľ len vo filmoch. Chceli cítiť tie povestné motýliky v bruchu, a pritom zabudli na to, že pri pravej láske budú cítiť iba pokoj a istotu. Chceli cítiť tú istotu, o ktorej všetci básnia, ale pritom si vôbec neuvedomili, že najprv tou istotou musia byť oni sami…
Sú ľudia, ktorí z nášho života odídu a my sa s tým zmierime. Nahradí ich niekto iný, zabudneme na všetky tie drobnosti, ktoré dotvárajú osobnosť. Po čase si už ani nespomenieme, ako znel jeho smiech, či pri tom vždy zaklonil hlavu, a bude pre nás čoraz ťažšie vybaviť si v mysli jeho tvár do detailov. A potom sú tu ľudia, ktorých si pamätáme naveky…
Kedysi som sa nevzdávala. Bojovala som do poslednej chvíle, do posledného výdychu, až do úplného vyčerpania. Trvala som na tom, že všetko môžem napraviť a iná možnosť v mojej mysli neexistovala. Odmietala som odísť skôr, než som prestávala vidieť aj tú najposlednejšiu nádej. Kým tam bola, tá malá iskerka nádeje, zotrvala som i ja. Pri nej, s ňou… Dúfajúc, že všetko raz bude v poriadku, som sa nechcela pohnúť z miesta. Veď načo aj, ak stále vidím nejaké východisko?
