Category
Sú dve hodiny ráno. O pár hodín mi zvoní budík. To však na tom nič nemení. Ležím, prevaľujem sa zo strany na stranu, oči mám otvorené dokorán. Tak ako boli otvorené moje dvere, keď si chcel prísť. Vždy som ťa k sebe pustila. Vždy. A vždy som to oľutovala. Pretože nastal… Plač. Hoci… ja už ani neviem plakať. Mám pocit, že už som sa za svoj život vyplakala naozaj dosť.
Vzťahy. Alebo niečo, čo sa na vzťah iba podobá. „Polovzťah“, ktorý je dnes tak veľmi trendy. Typ vzťahu, o ktorom každá jedna z nás vie, že je to to najhoršie, na čo sa môžeme dať… Aj napriek tomu skoro každá jedna z nás do takého vzťahu raz spadne…
Keď sa tak zamyslím, mohli by sme takýto vzťah porovnať k polotovarom – lacno dostupné, s pekným balením.
Po dlhých rokoch prišli časy, kedy som svoj život prestala považovať za niečo výnimočné. S námahou som prežívala zo dňa na deň a dúfala, že sa to raz zlepší. Že konečne nájdem zmysel svojho života, že prestanem prežívať a začnem žiť.
Tak ako kedysi, keď bola každá chvíľa jedinečná…
No ako som neskôr zistila, nič som pre to neurobila.
Prešlo mnoho dní, mnoho času, mnoho momentov, ktoré som zvládla absolvovať bez teba. Dokonca môžem povedať, že som s tým už úplne v poriadku.
Samozrejme, nebolo to rýchle, nestalo sa to hneď.
Rýchle bolo to, ako sme sa zrazu ocitli od seba…
Ešte pred niekoľkými rokmi by som kričala. Volala ťa späť, držala sa ťa ako kliešť a ak by si sa mi predsa len vytrhol, sedela by som tam, kde by sa ma nechal, a čakala. Čakala na teba, kým sa vrátiš a ak by sa tak stalo, začali by sme odznovu. Bola by som vďačná za to, že ti môžem dať druhú šancu. No dnes, dnes to už odo mňa žiadať nemôžeš.
Tak a teraz ma veľmi dobre počúvaj (alebo skôr veľmi pozorne čítaj). Nezabudla si na niečo? Opýtam sa ťa to znova… Nezabudla si na niečo? Viem, že srdce je niekedy silnejšie ako rozum, no ty si ten rozum asi prestala používať úplne. Myslíš si, že je správne naháňať sa za niekým, kto o teba nestojí? Prepáč, viem, že to bolo trošku tvrdé, ale niekto ti to už povedať musel…
