Kategória
Ženy. Tie s plameňom v duši, ktorý vidíš v ich očiach. Tie, ktoré milujú život, ale občas neznášajú celý svet.
Tie, ktoré majú sny a hrdo si za nimi stoja, aj keď sa na ne celý svet pozerá a nechápavo pritom prevracia očami.
Nechcú, aby si ich chápal… stačí, že budeš rešpektovať ich svet.
Pýtaš sa prečo. Si nahnevaná na celý svet. Chceš späť do svojho života to, čo sa k tebe už vrátiť nemôže. Je to preč… Navždy preč…
A ty len čakáš, kedy príde ten moment, ktorý ťa spasí. Márne ho hľadáš tam, kde nie je, chceš sa silou-mocou utešiť, že to príde a bude lepšie. Odmietaš si priznať, že…
Tvoj život je len a len tvoj. Je o tebe.
Naučili sme sa pre lásku doslova pokrájať, občas ustupovať, zabúdať na to nepríjemné a pamätať si hlavne to dobré. Ak by sme mohli, za toho druhého by sme aj dýchali. Keby to bolo potrebné, darovali by sme mu naše nohy, keď práve nevie kráčať vpred. Naučili sme sa robiť maximum, pretože sa nám to zdá správne, pretože nám to už po tom čase príde možno normálne… veď prečo by sme to nerobili? Pre toho jediného, ktorého celým naším srdcom milujeme? Prečo by sme občas neustúpili – pre naše spoločné dobro?
Nikdy som nemala rada slová navždy, nikdy a ďalšie podobné, ktoré niečo veľmi silno podotýkajú alebo vyvracajú. Vždy som si uvedomovala, že nevieme, čo sa bude diať ďalej. Neviem, čo sa mi stane alebo akým smerom sa vydám, a tak som nechcela nič vylučovať. Mala som strach, že by sa to potom stalo a moje slovo nikdy by už nemalo NIKDY takú váhu, keďže som ho už raz porušila. No dnes, keď hovorím navždy, vôbec sa nebojím. Stále neviem, čo sa stane a čo ma ešte stretne, či budem trpieť za to, v čo dnes verím, alebo budem celý život ďakovať, že som uverila…
Videla si to… vždy, keď si sa na neho pozrela, vždy, keď si ho objala, tak to tam bolo. To povestné čaro, ktoré všetci hľadáme vo svojej polovičke, to, na čom dokážeme byť závislé. Nevieme si bez toho predstaviť svoj život, nechceme si pripustiť, že raz o to prídeme. Už len pri pomyslení na tú stratu začíname mať panický strach.
Prečo sa však upínať na niečo, čo nikdy nebude úplne naše a predovšetkým – čo možno ani neexistuje?
Nezostávaj vnútri… Poď za mnou a drž ma za ruku, keď na ňu kvapká z neba chladný dážď. Poď so mnou do ulíc, ktoré zaplavila tma a chlad. Ukáž mi cestu, zasvietim nám svetlom z mobilu…
Budeme fungovať spolu.
Budeme pri sebe a ukážeme svetu, že je tu stále kúsok lásky.
