Category
Keď som ťa stretla po prvýkrát, ani by mi nenapadlo, že práve ty budeš jedného dňa ten, pri ktorom si poviem, že presne po tomto som túžila celý život. Dodnes síce neviem ako, ale stalo sa to. Priateľstvo sa postupne zmenilo na lásku, bez ohľadu na okolnosti alebo na to, či to tak chceme. Láska si nepýtala povolenie. Jednoducho medzi nás prišla. Žiaľ, všetko tým zničila…
Odchádzam… Nechávam ťa tu, aj keď som si myslela, že toho nebudem nikdy schopná. Dnes už nemám síl, a preto musím ísť…
Pamätáš si na vaše začiatky? Keď ste bojovali spolu voči všetkému a všetkým, čo sa vám postavili do cesty?
Keď ti sľúbil, že bude po tvojom boku navždy a nikdy ťa nenechá samu?
Koľkokrát si si už povedala, že si zaľúbená, ale nebola si si tým istá? Nebola si si úplne istá svojimi citmi, ktoré sa neustále iba podobali na to, čím by mali byť. Jednoducho si cítila niečo, čo malo takmer všetky znaky zamilovanosti, ale nebola to celkom láska. Alebo si si bola vedomá toho, že ide iba o fyzickú príťažlivosť, ktorá však obsahovala isté znaky lásky. Tento stav, ktorý som ja osobne nazvala ,,citová búrka,“ som prežívala dosť často. A predpokladám, že nie som jediná.
Ženy. Tie s plameňom v duši, ktorý vidíš v ich očiach. Tie, ktoré milujú život, ale občas neznášajú celý svet.
Tie, ktoré majú sny a hrdo si za nimi stoja, aj keď sa na ne celý svet pozerá a nechápavo pritom prevracia očami.
Nechcú, aby si ich chápal… stačí, že budeš rešpektovať ich svet.
Pýtaš sa prečo. Si nahnevaná na celý svet. Chceš späť do svojho života to, čo sa k tebe už vrátiť nemôže. Je to preč… Navždy preč…
A ty len čakáš, kedy príde ten moment, ktorý ťa spasí. Márne ho hľadáš tam, kde nie je, chceš sa silou-mocou utešiť, že to príde a bude lepšie. Odmietaš si priznať, že…
Tvoj život je len a len tvoj. Je o tebe.
Naučili sme sa pre lásku doslova pokrájať, občas ustupovať, zabúdať na to nepríjemné a pamätať si hlavne to dobré. Ak by sme mohli, za toho druhého by sme aj dýchali. Keby to bolo potrebné, darovali by sme mu naše nohy, keď práve nevie kráčať vpred. Naučili sme sa robiť maximum, pretože sa nám to zdá správne, pretože nám to už po tom čase príde možno normálne… veď prečo by sme to nerobili? Pre toho jediného, ktorého celým naším srdcom milujeme? Prečo by sme občas neustúpili – pre naše spoločné dobro?
