Kategória
Občas si hovorím, že si život komplikujem sama. Mám veľké očakávania. Vždy. Nechce sa mi zažívať nič priemerné. Nikdy. Málo ľuďom verím. Lebo život. To on ma to naučil… Byť prezieravou a mať oči otvorené, aj keď pred sebou vidím usmievavú tvár, ktorá sa navonok správa priateľsky. Ale to som asi odbočila… Chcela som povedať to, že milovať viem. Veľmi a silno. Ale kým to dokážem, prejde veľa času.
Mám toho na srdci mnoho. Naozaj by som ťa niekedy chcela stretnúť a pozrieť sa do tvojich očí. Boli by iné, ako sú teraz? Odrážalo by sa v nich niečo, čo už dnes v sebe nemám, alebo naopak – chýbalo by im čosi, čo sa tam udomácnilo až rokmi? Niekedy premýšľam, kam si sa podela… Ty, moja mladšia verzia alebo moje mladšie ja. Viem, že si ukrytá niekde v minulosti a navždy budeš večná v mojich spomienkach.
Vždy, keď sa vo mne deje niečo, čomu nerozumiem, snažím sa vysvetliť si to sama pred sebou. Prísť na ten dôvod, prepracovať sa až ku koreňu celého môjho problému. Tak je tomu aj dnes. Pátrala som po príčine, ktorá by mi otvorila oči a podala mi vysvetlenie, prečo sa teraz cítim tak, ako sa cítim. Zničená. Znechutená. Bez energie, bez životnej sily, bez chuti opäť niečo prežiť.
„Si úžasná kamoška, skvelá osoba a preto ťa mám fakt super mega moc rád.“
V prvom rade ti chcem povedať, že ti rozumiem. Možno sa hľadáš a možno už vieš, čo chceš. A ak nevieš, vieš minimálne, čo nechceš. Byť bútľavou vŕbou. Vkuse. Opakovane. Stále. Nie, nie si sebecká. Ty rada pomáhaš ľuďom. Ale tiež si len človek. Ako my všetci.
Vždy ma vie zaraziť, ako iní ľudia vedia, čo je pre mňa správne. Mnohokrát majú predstavu o mojom živote jasnejšiu ako ja sama… Kedysi som si slová a rady druhých pripúšťala. Myslela som si, že majú voči môjmu životu lepší nadhľad, a preto vidia aj to, čo ja nevidím. Potom nastala fáza, kedy som prestala na tieto poznámky reagovať a zvrtla som radšej reč iným smerom. A dnes? Dnes im rovno poviem, aby sa starali o seba.
Viem, že cítiš hnev, ale už preň nemám pochopenia. Vraví sa, že skutočný charakter človeka sa ukáže až vtedy, keď pre neho prestaneme robiť to, na čo bol zvyknutý. Keď viac nemôžeme alebo nechceme pomáhať, počúvať, radiť, čakať… A tento stav som práve dosiahla. Povedala som si dosť, pretože roky, ktoré sa stratili v mojej minulosti, svedčia len o tom, že je to zbytočné.
