Kategória
Na svete je toľko ľudí, ktorí sa už lásky boja. Majú strach opäť niekomu zveriť svoje srdce, pretože to už raz urobili. Vložili to najcennejšie, čo mali, do rúk niekoho, komu dôverovali. Koho milovali a mysleli, že s ním bude zaobchádzať opatrne, no mýlili si sa. Dočkali sa len toho, že si o niečo neskôr zbierali úlomky svojho srdca zo zeme.
Všetko, čo bolí, si žiada čas. Veľa času. A to, čo bolí na duši, čo nám bráni v spánku a umára nás to do vyčerpania, o to viac. Ak ťa bolí srdce, nikam sa neponáhľaj. Dopraj si toľko času, koľko potrebuješ, a nič nesiľ. Nepýtaj sa, prečo to ešte stále bolí, neviň sa za to, že niečo cítiš. Je to to najhoršie, čo môžeš urobiť.
Chcela by som zabudnúť na to všetko, čo sme spolu zažili. Každú jednu spomienku by som si vymazala z mysle a všetky pocity, ktoré sú s nimi späté, zasa zo srdca. Chcela by som každé ráno vstávať bez myšlienok na teba a opäť sa cítiť šťastná a slobodná. Vieš, že som už aj zabudla, aké to je?
Myslím, že v našom živote nikdy nenastane fáza, kedy sa prestaneme učiť. Zastávam názor, že tie najcennejšie informácie a životné lekcie získavame práve vtedy, keď nesedíme v školských laviciach. Keď sa ocitneme životu zoči-voči a žiaden učiteľ nám nenazerá ponad plece. Sme tak odkázaní len sami na seba, na svoju intuíciu a na to, čo cítime alebo necítime.
Prišli dni, kedy som v ničom nevidela zmysel. Otázky ohľadom budúcnosti som sa už bála vyťahovať, pretože jedného dňa mi došlo, že nás spoločná budúcnosť nečaká. Šanca na to, aby sa tak stalo, sa stratila už dávno. Ukázal si mi, že na lásku treba dvoch. Dvoch ľudí, ktorí sa milujú a nájdu v sebe odhodlanie zdolávať prekážky.
Máme málo lásky… Necítime, že sme milovaní, a ak náhodou aj áno, nie je to ono. Lásku hľadáme na každom kroku a lipneme na tom, aby nám ju niekto prejavoval. Často potom skĺzneme do vzťahu, v ktorom my síce nemilujeme, ale ten druhý nás miluje tak ako doposiaľ ešte nik. V honbe za láskou si zakrývame oči a stávame sa hlavným hrdinom našich vlastných tragédií.
