Category
Chcela by som zabudnúť na to všetko, čo sme spolu zažili. Každú jednu spomienku by som si vymazala z mysle a všetky pocity, ktoré sú s nimi späté, zasa zo srdca. Chcela by som každé ráno vstávať bez myšlienok na teba a opäť sa cítiť šťastná a slobodná. Vieš, že som už aj zabudla, aké to je?
Myslím, že v našom živote nikdy nenastane fáza, kedy sa prestaneme učiť. Zastávam názor, že tie najcennejšie informácie a životné lekcie získavame práve vtedy, keď nesedíme v školských laviciach. Keď sa ocitneme životu zoči-voči a žiaden učiteľ nám nenazerá ponad plece. Sme tak odkázaní len sami na seba, na svoju intuíciu a na to, čo cítime alebo necítime.
Prišli dni, kedy som v ničom nevidela zmysel. Otázky ohľadom budúcnosti som sa už bála vyťahovať, pretože jedného dňa mi došlo, že nás spoločná budúcnosť nečaká. Šanca na to, aby sa tak stalo, sa stratila už dávno. Ukázal si mi, že na lásku treba dvoch. Dvoch ľudí, ktorí sa milujú a nájdu v sebe odhodlanie zdolávať prekážky.
Máme málo lásky… Necítime, že sme milovaní, a ak náhodou aj áno, nie je to ono. Lásku hľadáme na každom kroku a lipneme na tom, aby nám ju niekto prejavoval. Často potom skĺzneme do vzťahu, v ktorom my síce nemilujeme, ale ten druhý nás miluje tak ako doposiaľ ešte nik. V honbe za láskou si zakrývame oči a stávame sa hlavným hrdinom našich vlastných tragédií.
Občas keď už všetci spia a ku mne sa spánok nedostaví, premýšľam nad všetkým, čo bolo. Nad tým, aké trhliny v mojej duši to zanechalo a či ešte raz prežijem všetko to, kvôli čomu som niekedy počas bezsennej noci smutná. Len to už, snáď, bude mať šťastný koniec. Alebo skôr šťastný priebeh bez konca…
Dni boli tiché a noci dlhé. Mala som pocit, že rátam každú minútu, aby som mohla vstať z postele a nejakým spôsobom svoju myseľ zamestnať. O spánku som už po istom čase prestala aj snívať. Ten pocit, keď človek sladko zaspí a ponorí sa do snov, sa pominul spolu s tebou. Odkedy si odišiel, tak veľa sa zmenilo…
